„Emily!”

Epilóg

Emily

,,RILEY?!” pomyslela som si.

A to som predpokladala, že dneskajšok bude úplne obyčajný.

,,Si tu! Kde si bol ty tulák?!”

Pevne som ho zovrela v náručí a on mi ukázal obraz v mysli, jeho cesty od Birminghamu až ku mne.

,,Emily! Prepáč mi, že som ušiel. Viem čo si si bezo mňa prežila, nikdy to už neurobím. Odpusť mi prosíííím.”

Oblizoval mi tvár.

,,Čo sa stalo, stalo sa. Minulosť nezmeníš… hlavne… že si tu.!”

„Teraz musím ísť do školy, ale poobede mi všetko podrobne vyrozprávaš.”

Mamina s tatinom sa radostne objali, že je naša rodina konečne pokope a Emily má opäť raz úsmev na tvári. S Rileym sme si kopu vecí aj prežili aj pretrpeli. Bol to náročný čas, keď pri mne nebol. Život bez neho mi pripadal studený. Akoby som bola kus ľadu, ktorý sa roztopí len v správnych rukách. V Rileyho prípade – labkách. Dnes sme sa obaja niečo naučili. Nie je dôvod báť sa. Ak sa niečo má stať, stane sa to. So správnym človekom, v mojom prípade psou bytosťou, na správnom mieste a v pravý čas. Zistili sme, že kamarátov nerozdelí diaľka a ani čas, ale to keď prestanú veriť jeden v druhého.

° ° °

Škola.

Už nech je koniec.

Cestou zo školy som sa nevedela dočkať na tajomné myšlienkové rozhovory s Rileym.

Sadli sme si na strechu nášho domu, kde mi Riley postupne „ukazoval” obrazy svojej strastiplnej cesty domov a aj dôvod jeho zmiznutia. Ja som krútila len hlavou, že toto všetko si prežil, pretože sa dal zlákať vôňou mäsa, ale čo sa čudovať, Riley je vo svojej podstate v prvom rade pes a vôňa chutného mäska, to je jeho.

Potom mi šepol čosi, nad čím som sa zamyslela: ,,Emily, verila si v seba, verila si v nás. Prežila si toho veľa a prežiješ všetko, čo príde. Si veľká bojovníčka!” ,,Riley, od teraz prežívame všetko spoločne…”

Nikdy som ho nevidela, ale na priateľstvo oči netreba.

Rozmýšľať nad niečím, čo sa nikdy možno ani nepotvrdí je záludné, ale niekedy len potrebujete rozmýšľať a na nič výnimočné neprísť. Zamyslieť sa a hľadať trefné odpovede je na tínedžerský mozog výživné.

Na jednu otázku by som odpoveď mala perfektnú. Bol na zemi prv deň alebo noc? Keby bola noc, ľudia by sa báli temnoty po celý svoj život. Toto je variant b no mne osobne sa páči variant a. Keby bol na Zemi najprv deň, vnímali by sme to ako znak toho že nás čaká svetlá a jasná budúcnosť. No na druhej strane bez tmy by sme nikdy nevideli hviezdy.

Strhla som sa a sen, ktorý sa mi sníval bol už len minulosť. Na konci každého sna sa mi zjaví Riley. V snoch ho nevidím, pretože som ho nikdy vlastne nevidela, ale moja predstava o ňom je prekrásna.

Niekto by si predstavil obraz psa, ale ja si predstavujem obraz psej bytosti, na ktorej mi záleží a lásku mi opätuje…

Takéto sny mám najradšej. Odvtedy čo Riley odišiel mám nad posteľou vyvesené dva lampióny ako znak toho, že sa moja nádej stane skutočnosťou. Viem, že tam niekde je, no neviem kde. Polícia tvrdí, že psy sa strácajú a nerieši to. No snažila sa maximálne dva dni v okruhu dvoch kilometrov a to bolo zbytočné. Od Rileyho nečakaného odchodu dnes ubehne už týždeň. Postavila som sa a otvorila dvere.

Mike mamine pomáhal štebotom pri raňajkách a mlel o tom akú chce mať oslavu narodenín a koho všetkého chce pozvať.

,,Príde Johnny, Carol, Damon, George a Ricky. Á ešte Patrick s Tarrym a aj Freddie so sestrou June by sa mala Paige s kým pohrať. Myslíš, že je náš dom pre nich dosť veľký, mami?” chrlil mená jedno za druhým.

,,Toľkých pozvať nemôžeš. Stačia ti štyria kamaráti. Veď na Georga a Carla si sa ani nepozrel vyše troch mesiacov.”

 ,,Mami! To nemyslíš vážne?! Ale ja musím mať tú najväčšiu oslavu. Peter pozval až pätnástich kamošov. Dokonca aj tých, ktorých nepozná!”

,,Pozri, keď poprosíš tuto Emily, aby nám s oslavou pomohla, tak môžeš si priviesť kamarátov päť. Môže byť?”

,,Ale Paige sa neráta, nie?” spýtal sa a počúval, aký mu dá na to mamina argument teraz.

,,A čo je vzduch?”

,,Panebože, mami. Okej päť kamarátov, ale ja sa medzi nich nepočítam, však?”

,,O čom dôležitom sa tu rozprávate?” povedala som pre zmenu ja.

,,O probléme ako slon!” vykríkol a namrzene odkráčal s dupotom hore schodmi. Dneska mal byť konečne oddychový deň. No vyšlo z toho len veľké náročné dopoludnie. Hrôza. Po raňajkách som nestihla autobus do školy. V škole som sa vyhovorila na trápnu výhovorku, na ktorej sa učiteľka len pobavila.

,,Emily, to nemyslíš vážne!” zvrieskla Vivien, keď som jej oznámila ten vymyslený ranný trapas.

,,Nič iné a lepšie ako Chameleón môjho brata zdrhol z klietky a ja som ho hľadala po dome ma nenapadlo,” vysvetlila som a jej zabehla voda, ktorou zaháňala smäd a ktorá jej o chvíľu letela nosom.

,,Kebyže aspoň povieš, že ti zdrhol autobus. Čo sa vlastne stalo?”

,,Áno, bolo by to uveriteľnejšie, ale to je okukané, to by mi učiteľka aj tak neverila.”

,,Okej. Uznávam. Je to okukané.”

Kráčali sme do jedálne na obed. Deň prešiel rýchlo. Ako každý iný, pravdaže. S Vivien sa mi rozprávalo fajn. Raz spomenula príhodu v Dinopraku, potom srandovala o zážitku na koncerte Eda Sheerena a teraz akurát klebetila o nezvyčajným projekte Steve Dawllingovej.

,,Mám to aj na videu. Keby si to videla! Je jasné, že keď si vybrala tému sopky, tak bude v triede niekoľko autentických výbuchov, ale toto som v živote nečakala. Vybuchlo to podľa jej plánu, až dovtedy kým ten výbuch nesmeroval na slečnu Jobsovú. S revom zatresla dvere a teraz zrejme ďalej reve u riaditeľa Rossa. Chuderka. Ani to tak neplánovala, ako sa to podarilo. Ale mám taký pocit, že jej to niekto spravil naschvál. Sóda s octom predsa do výšky meter tridsať nevyšplechnú. Či? “

Po dlhej pauze som usúdila, že odpoveď stojí za rohom.

Mykla som hlavou a zadumane som odpovedala: ,,Musel jej to niekto spraviť naschvál. Steve predsa nikomu nič nespravila. Je milá a rada sa skamaráti. Čo som počula, problém ešte s nikým nemala, a už aj viem, kto to bol. Poď, za rohom stojí naša odpoveď.

Mala som zopár predstáv, akoby to osoba stojaca za rohom jedálne mohla podniknúť, no ani jedna sa nezhodovala s realitou.

,,…to si naozaj bola ty, Susain???….”

,,…a to ti nato neprišli???

,,…si dobrá…”

,,Prečo si jej to spravila?” prihovorila som sa, no ignorovala ma ako zvyčajne.

,,A ty aj vidíš, kde stojím? “

,,Hej! Tento komentár si si mohla odpustiť, “ zazrela na ňu Vivien.

,,Tak čo, Hudsonová? Máš v pláne to povedať učiteľke. Dawlingová si to zaslúžila, pretože sa obšmietala okolo Timmiho. Nemala to robiť a už to ani nikdy nespraví vyhodia ju. Škola je tvrdá a takéto výbuchy tu netoleruje. A keď by ju nevyhodia už sa k nemu nepriblíži. Veď hovorím, zaslúžila si to. Prikázala som Grece.”

,,Počkať. Grece v tom ide s tebou? To ste sa na ňu akože spikli?”

,,Áno spikli. Steve sa obšmieta v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Nemôžem za to. A navyše Hudsonová, prac sa mi z cesty, pretože s tvojím správaním a navážaním sa do mňa to s tvojím psom neskončí najlepšie. Stále mi dlhuje tu roztrhnutú drahú sukňu! Tvoj pes nech sa mi ani nepribližuje do cesty.”

“Fajn! Ako chceš, nech je po tvojom, ale Rileyho z toho vynechaj…”

,,Zdrhol ti čo? Zdrhol, pretože si nevidela, kam ideš čo? Dobre, že zdrhol aspoň jeden otravný hmyz ma tu neotravuje. Zmizni mi z cesty, lebo už takáto tolerantná nebudem to si píš! A keď príde do tuhého, ja budem posledná, ktorá sa zasmeje na tvojom neúspechu, Hudsonová! Grace, ideme!”

,,A aby bolo jasné Susain, uvidíme kto sa bude smiať naposledy!” povedala Vivien a ja som pokrčila obočie.

,,Nech si ide. Ona mi zato nestojí. Myslíš, že sa ráno videla v zrkadle? Neviem, kto je uštipačný a otravný hmyz teraz?”

,,Ako to dokážeš brať tak ľahko. Vždy si ťažko znášala odchody blízkych a Rileyho asi najhoršie, tak prečo ti to nevadí?”

,,Viem, že Riley žije. Nemám o tom dôkaz a nemám ani potuchy, kde môže byť, no viem jedno nič alebo nik mi nezabráni milovať ho až kým nebudem mať dôkaz, že už ho neuvidím. V izbe mi svietia dva lampióny ako symbol nádeje… Je viac ako len pes a viac ako len kamarát, bytosť ktorá má neopísateľný cit ku mne. Sme ako dve polovice ktoré jeden bez druhého nedokážu existovať a toto je to puto, ktoré nedokážem vysvetliť jedným slovom. Jednoducho… viem, že… niekde ešte je a myslí na mňa… na naše prvé stretnutie… prvú prespávačku… a…” už som mala slzy v očiach nielen ja, ale i Vivien.

Jasné, že jej nemôžem povedať o našom prvom vhupnutí do jeho a mojej hlavy. Asi by si myslela, že patrím niekam na psychiatriu alebo čo. Musela som si niečo vymyslieť…

,,A jeho prvé prítulné hauknutie, ako by sme si rozumeli,” neklamala som, len som trošku prifarbila pravdu.

,,Emily, ty o ňom hovoríš ako o človeku. Toto som ešte od nikoho nepočula ani od mojej tety, ktorá je neznesiteľná psičkárka. Wow! Už rozumiem, prečo ste sa od seba nepohli ani na krok.”

,,Mrzí ma to. Ešte by som sa porozprávala, ale už ma čaká chémia, takže… zatiaľ ahoj.”

,,Ahoj Emily,” pozdravila a odprevadila som ju ku telocvični. Ja som vyšla hore schodmi a usadila som sa v labáku vpravo od okna.

° ° °

Už len pol hodinu. Hovorila som si, nezabralo to. Keď konečne o pol tretej zazvonil školský zvonček, ktorý oznamoval deti leťte domov, dnešný program je vyčerpaný… vyskočila som, zhrabla tašku a prešla na autobusovú zastávku. Autobus meškal ako vždy. Ledva o tretej som sa doplietla domov a vyvalilo ma na posteľ, kde som zaspala.

Únavné popoludnie!

° ° °

,,Vstááávať!” vykrikoval hlas pri mojej posteli.

,,A tebe už… úplne…preskočilo?” zvrieskla som na Mika a skoro mu jednu nechtiac vylepila. Trochu som sa od ľaku zahnala rukou. UPS! Neschytal to Mike, ale rámik s fotkami, ktorý sa na zemi rozsypal na tisíc nezložiteľných kusov. Mike mal dobrú náladu a šíril ju do svojho okolia v podobe vtipov, zábavných historiek a veselých trochu uštipačných poznámok na jednotlivých členov našej rodiny.

Vtipný podvečer!

° ° °

Po večeri som sa dopracovala ku projektu z angličtiny a príkladom z fyziky. Ešteže je fyzika a chémia len v prvom ročníku. Po dokončení oboch neznesiteľne nudných aktivitách som skonštatovala: nudný večer. Deň sa vyvíjal rozmanito, pocitovo sa vyvíjal dole z kopca: zábavné ráno, veľmi zaujímavý obed, únavné popoludnie, vtipný podvečer a nudný večer!

° ° °

Mám to!

Potom, čo sa mi všetky časti dňa premietli hlavou ako jedna čarovná os udalostí som si uvedomila, že život, ktorý žijem, je ako písomná skúška v škole. Viacerí v nej zlyhajú, pretože sa snažia odpisovať od druhých, neuvedomujú si, že každý z nich má iné zadanie, niektorí sú super úspešní, lebo sa svedomito pripravovali, iní majú šťastie a podaktorí sú šikovní a niečo vedia a niečo si správne tipnú. Po tomto úsudku som sa zamyslela hlbšie a hlbšie.

Je šialené, čo chcem práve spraviť! Sadla som si za stôl k počítaču. Niekto by si povedal, že prakticky na počítač nevidím, no ja mám svoje vychytávky aj na počítači.

Brailovo písmo.

Tramtadadá!

Začala som písať:

Nezabudni, Riley, nech si kdekoľvek som tam s tebou. Minulosť je pánom teba, zmeniť nejde, ale budúcnosti si pánom ty, tej káž aj nemožné, tá ona sa ti bude klaňať až k zemi… Dokážeš to… Mám ťa veľmi rada.

 Emily

° ° °

Snažím sa dať život dokopy, ale nikde neviem nájsť lepiacu pásku… Čo by mi tak pre túto chvíľu zocelilo?!….Rozhodla som sa svoje dobrodružstvá s Rileym dať do písomnej podoby. Prsty mi behali po klávesnici a ja som písala, tak ako som to všetko so svojim psím kamarátom zažila… Zaspala som na klávesnici a ráno sa mi za to Mike extrémne smial. Písmenká a bodky mi lemovali líce.

,,Emily!? To si ako sedela pri počítači celú noc? Mami! A ty ma obviňuješ, že hrám celé noci hry. To Emily tu je gambler!”

,,Nehrala som hry! Ehm… písala som domácu z bioly.”

,,Kecáš!”

,,Ponáhľam sa do školy… Čaute!”

Zabuchla som dvere a myšlienkovite som si opakovala otázky z dejepisu…Karol VI., Habsburgovci, Jozef II., kroky, hlas a štekot? Kľúče mi padli na zem a slzy sa mi liali po lícach. Nevidela som ho, no myšlienky hovoria za všetko!

Riley?!

Kapitola 23: Fenomén

Strhol som sa, keď mi na nohu kvaplo niečo pálivé. Ležal som niekde pri ohni, keď som zacítil ľudskú ruku, ktorá na hladkala po chrbte. Zacítil som pálivú bolesť, zafňukal som a zakňučal. Ľudská milosť mi pripadala vždy zvláštna a láskavá a hlavne dnes. Potreboval som ju ako Emily. Cítil som, že nejako trpí a stále ma to trápilo. Spomienka na ňu ma zahriala a aj schladila. Schladila, lebo som necítil jej prítomnosť. Bola to len akási túžba mať ju pri sebe. Prelud, ktorý sa má snaží zmiasť z cesty a ukazuje mi len tmavé spomienky. Zacítil som, že na mňa myslí. Aj keď je odo mňa kilometre ďaleko. Cítim, že sme tak ďaleko a zároveň tak blízko. Je to čudný pocit. Naozaj čudný.

Zaspal som, ale inak ako som zvyknutý. Bolesť utlmovala horká tabletka, ktorá mi bola daná. Bolesť zrazu stíchla. Zobudil som sa a nado mnou sa skláňala aká si čudná žena v kožušinovej veste podobnej medvedej srsti. Tak a je po mne. Teraz ma zje a potom bude v mojom kožúšku chodiť po svete a to bude koniec môjho posolstva na Zemi.

Čudesná žena vyzerala hrozivo, ale srdce mala ako som čoskoro zistil veľmi dobré.

,,Ahoj psík,” pozdravila ma.

Nepoznal som ju. Pokrivil som nos a potom zavoňal vôňu klobás.

„Riley prestaň. Zabudni! Už raz si sa do kaše dostal. Ani na tú klobásu nepomysli,“ nahováral som si.

,,Daj si,” núkala mi klobásu, ale ja som hlavu odstrčil ako gesto „nechcem“. Poslušná tetuška, pousmial som sa a ona ma už radšej s jedlom netrápila. U tej milej pani som zostal ešte tri noci, kým sa mi zotavila labka. Chodila so mnou na prechádzky, naháňal som motýle, potom som naháňal aj splašené stádo jej čudesných oviec a skamarátil som sa s domácou kravou – aj keď ona stále iba múkala a sťažovala sa, aký som len uštekaný pes.

,,Rada by som si ťa nechala, ale som si istá že niekomu patríš,” šepla, keď som odchádzal na ešte poriadne ďalekú cestu za Emily.

„Ďakujem za starostlivosť Tarisa“, pomyslel som si v duchu a ona ma pohladkala za uškom. Oblizlo som ju a už som utekal nájsť moju druhú časť – Emily – bez ktorej nedokážem existovať.

° ° °

Utekal som ani neviem kam. Cítil som ako kozmonaut, ktorý blúdi vesmírom. Všade samé prekážky, ktoré mi stoja v ceste ako meteority. Som… som ako kozmonaut bez svojej rakety. Túžil som sa pozrieť na niečo nevšedné, no moja raketa ušla. Nevidela bezo mňa na cestu a bezo mňa nenájde správnu cestu. Niekto ju musí riadiť. Musí jej veliť a hovoriť jej, čo má robiť. No táto bytosť jej chýba. Kozmická raketa mi utekala a nemal som šancu ju chytiť. Schovávala sa tu tam. Život jej pridelil priveľa ale ja som ten, ktorý jej to všetko vynahradí.

Už som na ceste Emily! Bežal som dlho. Zákruty ma viedli ani neviem kam. Cesta sa absolútne nenormálne kľukatila a zamotávala. Prešiel som štrnásť hodín a dvanásť minút. Zopár ľudí, ktorí sa na mňa nemilosrdne pozerali mi pribehli pod cestu. Bola neskorá noc, keď som sa uvelebil pod zoschnutým stromom na konci dedinky Bovington. Na pocestnej tabuli bolo trojmiestne číslo a podľa toho som usudzoval, že Londýn je odtiaľto ešte poriadne vzdialený a domov ma čaká ešte dlhá cesta. Ale ja to dám.

Kapitola 22: Lampióny

,,Ešte raz?” spýtala som sa maminy a absolútne som nechápala, čo sa deje.

,,Ako to, že Riley nie je v aute?”

Začala som ziapať, pretože mi už dochádzali nervy a už som mala slzy na krajíčku. Desila má predstava, že Riley sa niekam vyparil. Bol to fakt nevydarený vtip a ja som bola zmätená, že v tej chvíli by som si nespomenula na vlastné meno. Stále som bola vtom, že sa objaví niekde z rohu vedľajšej ulice s kuracím mäsom v papuli a potom sa mi zašmudlaný ošuchne o nohu.

Keď sme prišli domov mamina vytlačila Rileyho fotky a dala vytlačiť obrázky s nápisom: Hľadá sa pes. Je to zlatý retriever a má zelený obojok. Pod jeho fotografiu dala aj telefóne číslo a adresu nášho bydliska, keby ho niekto uvidel. Sadla som si k oknu a rozmýšľala som, aký je deň bez Rileyho ťažký. Nemám sa s kým doťahovať a nikto mi nedáva uštipačné poznámky, nikto sa so mnou nerozpráva len v myšlienkach. A najhoršie na tom je, že nikto z tohto domu necíti ako sa teraz cítim. Zvyčajne bol môj odborný asistent Riley, ale teraz si musím vystačiť sama. Samota mi nevadí, vadí mi, keď necítim istotu, že pri mne niekto stojí, niekto kto mi rozume ako nikto iný. Môžem byť v dome sama, horšie je, keď som sama v mojom novom svete a navyše bez Rileyho. Rukou som si zotrela z líca slzu. A vtom niekto zavolal. Utíchlo to, ale po minúte znova.

,,Emily…Em…i…ly…!” kričal na mňa neznámy hlas.

,,Ben? Hugo?” spýtala som sa začudovane a zoskočila som zo stoličky a otvorila som dvere. Zbehla som dole schodmi ako víchor a už ktosi zaškriabal.

,,Emily, ahoj! Kde je Riley, neviem ho nikde nájsť! Len mi nepovedz, že bežal za tou vevericou, čo mu každý deň trieska orechy na okno!”

,,Nie obávam sa, že veverica by ho už dávno omrzela. Neviem ho nájsť. Myslela som, že je niekde u vás, ale tam sa už bol pozrieť tatino a tak moja posledná nádej pomaly vyhasla…” vyhlásila som a spomenula som si na Rileyho.

S Benom a Hugom sme prebrali konšpiračné teórie o jeho nájdení a o tom kde by mohol byť. Na rozlúčku som im zakývala a potom som prišla naspäť domov. Zložila som si hlavu do dlaní a začala som plakať.

Život bez niekoho na koho ste naviazaný je zrazu bez neho ťažký. Zmizne vám pred očami…a spomienky na neho sa začnú rozmazávať vašimi slzami ako vodové farby. Tá rieka sĺz, ktorú ste vytvorili z obrovského smútku sa zrazu premení na búrlivý vodopád, ktorý zmetie všetky dobré spomienky a premení ich na smutné. Zostane vám len jedna, ktorú už však nesmiete pustiť dolu vodou. Ona je tá, ktorá vám dáva čo i len tú najmenšiu možnú nádej na to, že dôležitá bytosť, na ktorej vám záleží ešte niekde na svete je a myslí na vás, na presne tú istú spomienku ako teraz vám prebehla v hlave.

 Riley mi je viac ako len pes, viac ako len bytosť. Je mi niečo ako… jednoducho, keď ste na niekoho naviazaný nepomenovateľným putom, nedokážete vysloviť čo pre vás vlastne znamená. Slzy mi stekali po tvári, ale moju poslednú nádej mi vodopád sĺz nestrhne. V hlave som si vytvorila obraz vodopádu, ktorý strhol malú loďku, ktorá sa bezmocne trmáca pomedzi smutné spomienky. Tá zvláštna loďka je žltej farby a ukazuje mi svetlo – svetlú spomienku, ktorá sa plaví pomedzi búrku tmavých a čiernosivých myšlienok plných žiaľu a smútku. Loďku nezastaví nič. Žiadna prekážka. Nesie sa ako kozmonaut v beztiažovom stave. No niečo ju môže zastaviť. Môže ju to buď zastaviť alebo napomôcť. Predstavujem si námorníka, ktorý ju privoláva k sebe nejakým neuveriteľným kúzlom. Loďka je pár metrov od pevniny a taktiež pár nebezpečných metrov od smrteľného vodopádu, ktorý ju rozdrví. Uvažujem, kam sa živá spomienka v podobe loďky dostane? Premení sa na tmavú búrlivú spomienku a zanikne medzi ostatných? Alebo nájde svojho strateného majiteľa a pozbiera všetky sivé spomienky a premení ich na žiarivé a jasné?

Kapitola 21: Kozmonaut

V aute som sa nudil. Emily dakde zdúchla a ja som sa najprv pozeral na okoloidúcich. To ma nudilo, tak som zmenil polohu a ľahol som si na zadnú sedačku. Aj to ma nudilo a tak som sa znova pozeral von otvoreným oknom. Minúty utekali ako hodiny a ja som už bol aj hladný.

V tom som zacítil prekrásnu vôňu. Potom som tú krásu už aj videl. Dodávka vykladala mäso, mäsko, mäsinko do najbližšieho obchodu. Neváhal som ani chvíľu a vyskočil som cez okno auta k dodávke. Voňalo to úžasne a začal som sa zalizovať. Keď som sa skryl za roh dodávky prišiel týpek s chocholkom na hlave a deravou zásterou, no našťastie ma nevidel. Naskočil som do dodávky a skryl som sa ku mrazničke s mäskom, okienkom som sa poobzeral či niekde nevidím Emily, ale ešte neprichádzala a tak som si uchmatol bagetky z prázdnej prednej sedačky.

Mňam…

Začal som ovoniavať vône, čo boli naokolo a všetko mi zrazu prišlo na chuť. A v tom dvere sa zavreli a ja som zo strachu skoro upustil. Znova som sa dal za mraziak a vodič štartoval auto. V malom tanieriku som našiel ešte aj kuracie krídelká a do tridsiatich sekúnd ich už nebolo. Auto pomaly prechádzalo cez parkovisko a ja som zbadal pobehujúcu a zúfalo volajúcu Emily. Nemohol by som šteknúť, lebo by ma týpek hodil do útulku za to, že som “túlavý” pes. Skúšal som sa s ňou spojiť myšlienkami, ale bola ďaleko a auto už vychádzalo z parkoviska.

Slzy jej stekali po tvári ako vodopád. Skúšal som veľa spôsobov ako sa dostať von a prísť ju utíšiť. Bolo neskoro. Vyšli sme na diaľnicu a ja som ju poslednýkrát uvidel. Nevedel som kam ideme a ani či sa budem môcť vrátiť. Ľutoval som, že som sa nechal zlákať vôňou úžasného pečeného bravčového alebo kuracieho najlepšieho mäska, ale Emily mi to nikdy nenahradí. Spať sa mi nedalo a tak som len ležal a vykukovali von otvoreným oknom. O hodinu som si všimol, že ideme niekam na sever. Cestou som zbadal malý zelený domček, ktorý mi pripomenul môj domov v Londýne. Premýšľal som či sa domov niekedy vrátim… ale nič nie je nemožné.

° ° °

Po dvoch hodinách som vyhlásil, že je nemožné sa vrátiť domov. Konečne sme zastali a ja som uvidel tabuľku Solihull. Je od Londýna tak vzdialený, že aj koniec sveta mi teraz pripadá ako lepšia voľba. Vhupol som do krabice s klobásami, ale bol som tak prežratý, že som sa na ne pozrel a prišlo mi z prejedenia zle. Krabica bola veľká a so mnou aj ohromné ťažká. Týpek z auta si vypiskoval dajakú pesničku a mne to liezlo na nervy. Keď ma už konečne pustil na zem a odišiel pre ďalšie veľké krabice, vyliezol som von a bežal som, aby ma nikto neuvidel.

Túlal som sa ulicami a pripadal som si ako v labyrinte plnom zombíkov. Mimo Londýna som ešte nikdy predtým nebol a preto mi všetci ľudia a všetky psy pripadali trochu inak. Neviem čím to bolo. Prechádzal som sa a natrafil som na malú čivavu, ktorá mala oči ako chameleón (po oboch bokoch a neprirodzene vypúlené). Štekala ako zmyslov zbavená a potom som z nej konečne dostal, že sa nachádzam na rodnej ulici Williama Shakespeara. Vyzeralo to tam pekne až na priveľmi objemného chlapíka v obrovskom kožuchu. Chvíľu som mal pocit, že sa sem zatúlal Rokfortský hájnik Rubeus Hagrid z Harryho Pottera. Mne sa naozaj podobal na neho. Kráčal som a kráčal. Prešiel som na naozaj extrémne farebnú ulicu, kde som našiel štvorhviezdičkový hotel s obrovským nápisom: Hotel Indigo Stratford Upon Avon. Keď recepčný vchádzal dnu obrovskými točiacimi dverami, pretisol som sa na vozík s kuframi a on ma spokojne previezol na štvrté poschodie do sedemdesiatej ôsmej izby, kde sa hralo malé chutné dievčatko s tmavými vlasmi a jej rodičia sa akurát vybaľovali. Kufre recepčný vyložil a ja som vbehol do kúpeľne. Čakal som kým rodinka odíde a malé dievčatko mi pripomenulo Emily, keď mala päť rokov. Ukazovala mi fotky dva dni po tom čo sme sa spoznali.

Keď bol vzduch čistý manželia s dcérkou sa vybrali na večeru vliezol som do skrine a tam som strávil noc. Bolo mi tam na príjemne. Teplúčko v skriňovom peliešku ráno vystriedal chlad. Keď sa rodinka zobudila išli hneď po raňajkách kamsi nablýskaným autom.

V hoteli mi bolo dobre, ale je čas sa vydať na dlhú cestu naspäť domov. O desiatej som bol na autobusovej stanici, keď sa v tú chvíľu strašne rozpršalo. Bolo mi to úplne jedno, že prší. Ja Emily potrebujem a ona potrebuje mňa. Po chvíli som bol premočený ako zmoknutá myš. Keď som utekal, rozmýšľal som, či je lepšie ísť po ceste alebo lesom. Vybral som si les. Na ceste by ma mohli odchytiť a potom rovno tresnúť dverami v útulku. Už pri prvom konáriku som si roztrhol obojok. Pozrel som sa naň a posmešne som zdvihol obočie. Nerozumiem ako som ho mohol roztrhnúť na tri časti. Nemal som ani minútu nazvyš. Musel som utekať a prísť čo najrýchlejšie ku Emily. Les bol nekonečný a ja som potreboval aj spať. Mohlo byť okolo obeda, keď som sa usadil pod spadnutý strom zachytený dvoma balvanmi a tie tak pekne tvorili malú jaskynku. Spal som maximálne hodinu, lebo ma zobudilo studené decembrové slnko. Vstal som a otriasol som sa od lístia, v ktorom som ležal.

Prišiel som do malej dedinky, kde krásne voňal niekoho obed. Prešiel som opatrne cez cestu a chodil som ulicami. Aj keď bol síce obed, domy vyzerali temno a strašidelne. Dedinka s názvom Witney. Jeden bledozelený domček na úplnom konci hlavnej ulice sa mi zapáčil a tak som si sadol pod okno. Milá slečna vyložila na prednú parapetu horúce chlebíky vytiahnuté z rúry. Slečna mi jednu polovicu podala a ja som s ňou cupkal pod striešku. Najedol som sa a išiel som si vypýtať ešte niečo na pitie. Zaškrabal som na horárove dvere a ten má vykopol, len čo ma videl – a ešte dokonca po mne hodil starú bagandžu. Nevychovanec jeden! Trhne ma, keď na mňa čo i len mucha pristane a nie aby po mne jeden starý pomätený čudák hádzal svoje smradľavé papuče.

Smutne som kráčal ďalej popri lese. Už nech som konečne doma, doma, doma… pomyslel som si. Bežal som horou, lesom, lúkou a hájom. Nekonečná cesta mi utekala pomaly a ja som nevedel nájsť východ z ,,bludiska” stromov. Som strachopud a hrozitánsky sa bojím medveďov – aj keď som žiadneho nikdy nevidel. Vraj v Anglicku medveď nežije, ale ja si myslím, že aj medveď na obrázku je nebezpečný. Tina sa mi za to smeje. No a čo tak sa bojím medveďov. Pri tom rozmýšľaní som si zakliesnil prednú labku pod obrovský kameň a začala mi tiecť krv. Nevedel som si ju odtiaľ vybrať a tak som začal štekať a skuvíňať. Nik ma však nepočul. Nevedel som, či sa odtiaľ niekedy dostanem. Bolelo to a ja som sa bál, že sa ku Emily už nedostanem. Od bolesti som zamdlel a labka ma stále bolela.

Kapitola 20: Vodopád

,,Riley! Stoj!” vykríkla som a zatočila sa mi hlava ako predtým.

,,Au. Načo sme ten tunel dávali tak tvrdý? Emily čo sa stalo?” posťažoval sa a čo sa mi stalo si vôbec neuvedomoval.

,,Ako si to…. Ako si to urobil?” spýtala som sa a stále som sa točila ako na kolotoči.

,,Čo som ako? Aha.”

Stalo sa mi to čo minule. Riley mi ukázal obraz toho, čo vidí a čo si myslí. Pred očami sa mi zjavila Teresa ako hladká aj Scarlett aj Hailey, Henryho ako hádže žltú loptičku do diaľky a Hugo mu to vždy poslušne prinesie a zrazu… tma. Bola som celá bez seba a Rieky ma pribehol chytiť, pretože som sa cítila, akoby som si práve naliala alkohol. Sadla som si a stále som držala Rileyho za zošúverený kožený obojok.

,,To bolo…,” kým som hľadala to správne slovo hladkala som Rileyho po srsti na hlave ,,úžasné!” dokončila som a dvojčatá ku mne pribehli či náhodou netreba volať záchranku.

,,Nie nerobte si starosti. Ja len… som… zatočila sa mi hlava,” povedala som im a stále sa o mňa zaujímali či som fakt v pohode.

Teraz mi to liezlo na nervy, lebo som chcela vedieť od Rileyho podrobnosti. Poklepkávala som si rukami po nohe a stále som premýšľala o tom zaujímavom obraze.

Keď už bol konečne kľud, spýtala som sa Rileyho: ,,No? Vysvetlíš mi ako si na to prišiel?”

,,Ja neviem. Proste to prišlo a ja som zostal zaskočený, že ty si bola zaskočená z toho, že som niečo urobil, čo neviem ako som urobil.”

Presne slovo neviem som od neho nechcela počuť. Odpoveď neviem je asi najhoršia na svete. Tak buď áno alebo nie.

,,Dobre. Teraz ešte raz a nehovor ako naspeedovaný číňan. Po anglicky prosím a nie po čínsky.”

Zasmiala som sa, pretože som vedela, že z Rileyho už nič nedostanem. Neviem ako to urobil, ale chcem, aby sa to stalo znova. Rada by som videla opäť Mika alebo rodičov, ktorí stoja pri mne, Vivien a jej malú sestričku a hlavne môjho Rileyho. Zvyšok tréningu som nad tým premýšľala, ale na nič extra som neprišla. Teresa Scarlett naučila preskok cez kovový kruh a Stella naučila Tinu chytať fresbee za skoku. S Rileym som prešla celú dráhu viac ako päťkrát. Tým, že si rozumieme nám to ide bleskovo. Riley sa učí a ja sa ho snažím povzbudiť. Ide mu to naozaj skvele a som nesmierne rada, že ho to napadlo. Po tréningu som si Rileyho pripla na novú vôdzku a potom sme sa prešli aj s Vivien do McDonaldu.

,,Daj mi ešte,” pomyslel si Riley, ale Vivien ho ignorovala.

,,Haló slečna? Počujete ma?” trilkoval Riley a potom sa mu konečne ušiel kúsok uhorky. Tváril sa pri tom ako keď Mike zje kúsok cibule, ale bol rád, že sa mu aspoň niečo ušlo. Vivien nás odprevadila domov a večer Mike ešte Rileyho naháňal po záhrade. Rileyho myšlienky boli hlasné, takže som ho počula aj z kuchyne.

,,Odkiaľ máš toľko energie? Teba nie a nie unaviť. Ja už tu idem dušu vypľuť!” sťažoval sa a Mike stále niekam utekal.

,,Počkaj. Ja už nie som najmladší!” povedal unavene.

Potom som cez zatvorené okno počula ako Mike doniesol fúrik a tresol s ním uprostred záhrady.

,,No hop, Rieleynko.”

,,Za prvé nie som žiadny Rieleynko a za druhé na túto haraburdu nikdy nevyskočím!”

Po piatich minútach…

,,To je úžasné! Mike! Pridaj! Rýchlejšie!” vrieskal mi v myšlienkach a ja som len pobavene krútila hlavou.

Nikdy by som nepovedala, že niekedy Riley naskočí na fúrik. Užíval si to a po pol-hodine už spal na vyhriatom peliešku pred zakúreným krbom. Ráno som sa obliekla do kvietkovanej košele a čiernych džínsov a obula som si červené balerínky. Uchmatla som bundu, ruksak, mobil, peňaženku a kľúče od domu. Dom už bol o ôsmej prázdny, pretože Mike dnes odchádzal do školy skoro, lebo mali vzdelávanie v prírode, mamina s tatinom ho išli odprevadiť k autobusu. Ja s Rileym sme išli ku Vivein a spolu sme išli do školy. Pondelky sú z celého týždňa asi najhoršie. Cestou do školy som chrúmala jablko a Riley šikovne jablko dojedol.

,,Gakujen,” povedal s plnými ústami a nebolo mu skoro nič rozumieť.

Kým som bola v škole odbehol ku Tine a Hailey na psie ihrisko kúsok od školy. O tretej sme sa stretli s maminou a išli sme vybaviť niečo do banky. Rileyho sme nechali v aute a cez otvorené okno si prestrčil hlavu. V banke sme čakali dlho ako v rade na donuty v centre mesta a kým sa mamina konečne dostala na rad prešla takmer polhodina. Mamina sa rozprávala so slnečnou v červenej blúzke, ktorá jej podala zopár výpisov.

,,Inokedy v banke bývam aj hodinu, no dnes sme to všetko stihli za tridsať minút. To je rekord, Emily,” pousmiala sa mamina a ja som si zasnívane vykračovala uličkou k autu. Keď sme prišli na parkovisko mamina mi oznámila, že Riley nie je v aute.

Kapitola 19: Hra na schovávačku

Pýtal som sa všelikoho. Nič som nezistil, ale aj tak na mňa Emily spolieha. To čo mi povedala pred týždňom ma povzbudilo pomáhať jej ešte viac. V škole sa jej vyhýbajú. Aj s mojím slepačím malým mozgom som zistil, že ju ľutujú. Ona o tom nechce ani počuť. Vivien si ju znova začala všímať a znova chodia von. Namiesto toho, aby maľovala, modeluje. Sošky, stavby a ešte niečo čomu sa tvar nedá určiť. Tým pádom, že nevidí musí pracovať s vecami, ktoré robiť môže. Skúšala maľovať obraz, ale namiesto plátna zafarbila stenu a školník sa na ňu fakt hneval. Potom pokúšala šťastie a skúsila to znova. Zase sa netrafila, ale tentokrát to schytal priamo školník, pretože opravoval umývadlo v triede a farba jej vyfrcla von z kýblika. Nakoniec ju presunuli k Vivien do modelárne a tam trávia dopoludnie i popoludnie. Chodím vyzvedať pod parapety. Často sa smejú tak, že aj cez tie protihlukové steny by to počul aj hluchý.

Za ten týždeň som stihol veľa vecí: dačo zožrať, spať, znova niečo zožrať a znova spať. Mal som toho tak veľa, že som nevedel čo skôr, ako pes som akčný, ale tento týždeň som bol strašne lenivý. Keď som dnes ležal dole hlavou na chrbte ako kurča na pekáči napadlo mi, že Emily zabavím agility tréningom. Naučí ma triky, skoky a premety. Postavil som sa na štyri a zbehol so ku dverám, tam som päťkrát štekol, pretože som bol lenivý na otvorenie dverí. Pani Queenová došla z obývačky a otvorila mi do zamračeného dňa.

,,Drrr…” zakňučal som.

Bola taká zima, že v decembri by som ju asi nečakal. V Anglicku nikdy nebýva až takto chladno. Keby mi nebolo trápne aj by som si dal šál. Ale asi by sa za mnou obzerali, že už aj psovi preplo. Bežal som ako o život. Musel som jej to povedať. To bol môj najlepší nápad za posledné tri roky. Určite sa bude Emily páčiť. Bude na svojho haukáča hrdá. Pri škole som zastal a sadol som si. Začal som kývať chvostom, pretože vychádzala z dverí budovy. Zišla po schodoch a za ňou sa smiali tri baby. Susain, Daisy a Grace.

,,… vidíte ju?…”

,,…ani nevie kam ide….”

,,…pozrite, to čo má na sebe?. …”

Šepkali si o nej. Vyceril som zuby a mal som chuť ich uhryznúť. Vedela, že by som od toho strašiaka školníka dostal výprask, ale stálo mi to za to. Zahryzol som sa jej do sukne a natrhol som jej ju. Bola roztrhnutá na pravom boku.

,,Ha… 1:0 pre Rileyho.”

,, Čo sa stalo?” spýtala sa ma v myšlienkach bezradná Emily.

,,Nič o čom by si musela vedieť. Len som ti urobil malú službičku.”

Znova som sa zachechtal. Barbie ma strhla za obojok a ja som ho šikovne precvakol na poly.

,,Rád by som povedal, že mi bolo potešením, ale nerád klamem, Barbie.”

Ostal som bez obojku, ale to nič nie je.

,,To bolo pekne drsné Riley.” povzbudila má Vivien.

,,Konečne si to tej prečačkanej modelíne spočítal.”

Zbožňujem, keď ma chvália. Emily sa uškŕňala a Vivien sledovala Barbinu ako uteká do dievčenských šatní.

,,Tej by si sa už nemal ukazovať na oči, Riley.” pomyslela si Emily a v duchu sa pousmiala.

,,Emily musím ti niečo povedať.”

,, Áno Riley. Ale nie tu.”

,,Okay. Doma?”

,,Tam by to už mohlo byť v pohode.”

,,Super.”

Zajasal som hrdo. Bude nadšená s mojím úžasným nápadom.

,,Tak ahoj, Riley! Už oficiálne.”

Ja som zabudol, že som sa ešte Vivien nepredstavil.

Skúsil som to: ,,Ahoj.”

No zbytočne. Neznášam, keď ma nik okrem Emily nepočuje. Vrelo to vo mne a hľadal som spôsob ako sa jej prihovoriť a zapáčiť sa jej. Musí zistiť, že nie som len taký obyčajný havkáč. Zaštekal som, ale nie ako na vevericu hnusne a s hnevom, použil som svoj psí šarm a eleganciu. Prišiel som k Vivien a sadol som si na studený betón. Zdvihol som labku a podal som jej ju. S radosťou ju chytila do ruky.

,,Jeeej! Ty si zlatý!” pochválila ma znova.

Emily sa usmiala. Vedel som, že je na mňa hrdá – myslela si to – predo mnou nič neukryje. Cestou domov sa baby rozprávali o dievčenských veciach a ja som sa tváril že ich nevnímam. Keď sme prišli domov – ku Emily – tak som sa vyvalil pred krb. Zaspal som. Jedna hodina, druhá hodina, tretia hodina a poobedie je fuč. Spal by som ešte aspoň hodinu, ale zobudila má ohromná vôňa údeného mäsa z polievky. Vystrelil som z pohovky a letel som ku Mikovej stoličke. Začal jesť a mne sa zbiehali slinky.

,,Daj mi… Daj mi… Daj mi…” pomyslel som si, ale Mike ma nepočul.

Panička sa na mňa škaredo pozerala, ale Emily sa iba chechtala za tanierom polievky.

,, Riley. Ja ťa počujem. Ale vieš ako ťa počujú ostatní? Ty štekáš! Mamine to už fakt lezie hlavou. Už radšej stíchni, lebo dnes budeš spať vonku…” šepkala v mojej mysli.

Trucovito som sa vrátil na svoje miesto, aby som nedráždil paničku a pána. Von je zima, spať tam teda v pláne nemám. Zopárkrát som zavoňal vôňu mäska, aleuž som sa neopovážil ani pohnúť zadnou labkou. Zavoňal som aj niečo iné. Prišiel som ku oknu a znudene som si oprel hlavu o vnútornú parapetu.

,,Mačkaaaa!” zvrieskol som, ale panička tresla vidličkou o tanier a s dupotom mi otvorila dvere.

Už zase som zabudol, že ma počuje iba Emily… Panička mi naznačila, že vonku si môžem vyštekávať koľko len chcem. Mykol som hlavou doprava a zaregistroval Emiliin smutný výraz. Po prvýkrát som u Emily a po prvý raz môžem u nej prespať v teplom kožušinkovom peliešku čo mi kúpili poobede s Vivien. Zvesil som hlavu a cupkal som dolu schodmi do záhrady.

Emily sa mňa poslednýkrát pozrela, a potom už namosúrená panička zavrela dvere. Ona nie je zlá, len nemá rada, keď sa večeria a pri rozhovore nepočuje vlastné slovo, pretože pes šteká kvôli každej blbosti.

,,… Riley je príjemný, ale musíš si ho vycvičiť. Nemôže predsa zlovestne štekať na Mika keď je. Som rada, že si si našla kamaráta, ale nebude tu môcť zostať ak sa nebude správať slušne, musí ísť naspäť k pani Queenovej….” počúval som rozhovor medzi rodičmi a Emily.

Prilepil som si ucho o stenu a počúval som naďalej. Nič zvláštne som nepočul. Raz za čas zaznelo moje meno, ale to ma netrápilo. Trápilo ma skôr to ako sa prepašujem do Emiliinej izby uprostred noci. Kebyže má izbu dole na prízemí, preliezol by som oknom. Pozeral som sa hore. V nej izbe sa svietilo. Odhadujem, že päť metrov do výšky nevyskočím. V hlave mi ukázalo žiarovku ako vo filme. Niečo ma napadlo.

,,Emily? Spíš?” spýtal som sa jej.

,,Em… už nie.”

,,Je v kúpeľni otvorené okno?”

,,No, asi áno. Ja neviem, zvykneme ponechať okno pootvorené.” mrmlala poloospatá.

,,Super.”

,,Čo ideš robiť? Riley…” viac som nepočul.

Vzdialili sme sa viac ako na desať metrov a spojenie nefungovalo. Pribehol som ku kúpeľňovému oknu a labkou som potlačil pootvorené okno. Bolo malé…

,,Au, au, au,” jajkal som.

,,Do kelu!” mrmlal som si pre seba. Zasekol som sa.

,,Ale no tak. Až taký tučný nie som.” Sťažoval som sa a pozrel som sa na svoje zakliesnené pozadie v ráme okna. Prednými labkami som sa zachytil o stenu a zadná noha bola dnu.

,,Každý deň behám z domu do parku a pani Queenová ma berie na prechádzku, čo si mám kúpiť nejaký bežiaci pás, aby som sa vedel prepchať cez kúpeľňové okienko?”

,,Uf!” zajasal som, keď som sa konečne doteperil ku práčke.

Potichu som precupkal do obývačky a skontroloval som či ma zase niekto nepresunie na záhradu a nebudem tam musieť spať celú noc. Vzduch čistý. Snažil som sa na nič nemyslieť, aby som urobil Emily prekvapenie. Chcel som vyjsť hore schodmi, ale vtom, akoby som narazil do kamenného múru. Spätil som sa a zaliezol som rýchlo za gauč. Pán prešiel okolo. Keby ma zbadal, joj to by bola pohroma. Neviem ako by som im mojím štekotom vysvetlil, že som bol taký tučný, že som sa skoro neprepchal tridsať päť centimetrovým okienkom do studenej kúpeľne. Pán odišiel a rýchlo som prešiel na medziposchodie a tam som sa skryl za kvet. Panička sa podozrivo pozrela na kvet, ktorý je zrazu nejaký tučnejší. Prišla ku mne a skoro ma zbadala. Kým obchádzala kvet, ja som zaliezol za záves. Ešteže je v celom dome tma. Aký som rád, že Mike už spí, kvôli nemu je v celom dome tma. On vraj vôbec nezaspí, keď je v dome čo i len čosi zasvietené. Panička obišla kvet a mne fakt odľahlo. Zhlboka som sa nadýchol a potom som malou dušičkou dúfal, že už ma nik takto nevyľaká. Bolo to napínavé, pretože ešte zopárkrát kým som prišiel do Emiliinej izby som sa musel skryť za kreslo alebo za bonsaj. Potom som pomaly otvoril dvere a videl som ako Emily spí. Bude ťažké zatvoriť dvere – to som sa ešte nenaučil – pretože u pani Queenovej som len zatresol, ale teraz ich musím zatresnúť potichu. Veď to sa ani nedá trieskať potichu. Postavil som sa na zadné a stlačil som nešikovne kľučku.

Tresk! Ups… to bolo trošku nahlas. Pomyslel som si.

,,Čo to bolo?!” zvrieskla Emily – skoro mi roztrhlo mozog, ako si to pomyslela nahlas.

,,Môžeš rozmýšľať potichu?”

,,Neodpovedal si mi na otázku,” dohadovala sa so mnou.

,,Snažil som sa prepašovať ku tebe do izbičky,” zdôraznil som milo.

,,Super. A teraz mám ako vysvetliť… No spomeň čerta.”

Hore schodmi bolo počuť náhliace sa kroky. Mamina. Skryl som sa za dvere a pre istotu som sa skryl pod vlnený fialový župan. Vystrčil som nos a oči. Musel som vidieť, čo sa stane. Dvere sa tvorili a mal som pocit, že má úplne pripučia. Stiahol som hrudník, aby som sa zmestil do dvadsať centimetrovej diery medzi stenou a dverami. Vypúlil som oči, pretože mi dochádzal vzduch. Začalo divadielko, kde vstupenky boli zadarmo. No nie tak celkom. Vzduch sa mi míňal a mal som chuť poriadne nahlas zakňučať. Bolo mi tam fakt tesno.

,,Emily? Stalo sa niečo?” opýtala sa panička.

,,Asi… ja… asi som bola… námesačná.” povedala mamine.

,,A si v poriadku? Dobrú, Emily..” pozdravila a zavrela dvere.

,,Fuuuuu!” vydýchol som za dverami s buchotom.

,,Emily? Čo to bolo?”

Dvere sa znova otvorili.

,,Riley?! Čo tu robíš? Ako si sa dostal dnu? Emily, hovor!” povedala panička nahnevane.

Ale potom, akoby sa hnev vytratil.

,,Prepáč. Bola som ho pustiť dnu. Bolo mi smutno. Riley je pre mňa vážne dôležitý.” povedala smutne Emily.

,,Chápem to, Emily. Riley je zlatý, ale nie príliš vychovaný.”

,,Ó ďakujem, panička,” poďakoval som, aj keď ma nik nepočul.

,,A môže tu zostať? Prepáč, ja som mala dnes zlý deň a Riley si to zlizol.”

Po chvíli sa Emily s maminou objali a už som si pokojne chrápal v novom teplom peliešku. Ráno som sa zobudil pri Emiliiných nohách. Aha už si spomínam… večer mi bola hrozná zima a perina, ktorou mala byť Emily prikrytá sa zdala pekne teplučká. Ja som bol zakuklený ako kukla a Emily sa drkotala od zimy. Zobral som plachtu do zubov a prikryl som aj Emily aj seba. To je pohoda.

,,Dík, Riley,” poďakovala a spala ďalej.

Zazrel som koľko je hodín a okamžite som jej znova stiahol perinu.

,,Emily! Pozri koľko je hodín! Je sedem a už ťa čaká Vivien za pätnásť minút sa máte stretnúť a ísť do školy.”

,,Do kelu! Vivien!”

,,Emily. Čakaj! Ja som ti chcel povedať, čo ma napadlo.”

,,Čo?”

,,Agility tréningy.”

,, Riley, to je super nápad. Je tu neďaleko jedna zabudnutá záhrada. Tam ťa môžem chodiť cvičiť. Ako ťa to napadlo?”

,,Jednoducho to prišlo samo od seba.”

,,Poobede to môžeme ešte prebrať.”

,,Ale teraz ťa čaká ústna odpoveď z dejepisu. Och, nie! Dejepis!”

,,Ja som zabudla!” sťažovala sa ustavične.

Kým sa obliekala dával som jej otázky zo starovekého Egypta a ona mi s nechuťou odpovedala.

Keď pre ňu prišla Vivien vyprevadil som ich na koniec ulice a zbehol som ku mame domov pre hračky a lietajúci tanier pre psa. Kým som sa šmátral v krabici od topánok a hľadal som tenisové loptičky z môjho detstva prišla ma pozrieť Tina. Dnes mala obzvlášť „skvelú” náladu.

,,Čau.”

,,Em… ahoj.”

,,Čo robíš?”

,,Šmátram sa v krabici od topánok, ak nevidíš,” odpovedal som jej a ona na mňa zazerala hnusným pohľadom. Neviem prečo tak hnusne zazerá.

,,Kde je mama?” spýtal som sa a ona len mykla hlavou doľava smerom ku kuchyni. V ústach som mal tri tenisové loptičky a pre lietajúci tanier sa vrátim zajtra. Ja nemám toľko voľného priestoru na držanie maličkostí. S mamou som sa porozprával a navrhla mi, že či by som nezostal pri Emily kým budú na chate vo Walse. Radostne som súhlasil, pretože po prvé neviem, ako by som ja, pes volal cez ten elektrický krám – podľa Emiliinho slovníka: mobil. Veď moje pazúriky na labke sú väčšie ako arašidové orechy. Kebyže mám ťuknúť do obrazovku, tak by som ten ,,mobil” rozbil alebo keby sa to nerozbilo hneď, tak by som po prvých troch ťuknutiach stratil nervy a ten ,,mobil” by som rozhrýzol. Mamina ma vyprevadila a ja som jej zaželal peknú cestu do Walesu.

° ° °

Cestou sa na mňa ľudia pozerali ako do papule zmestím toľko loptičiek. Expres loptičiek som vyložil Mikovi do rúk a on ich pekne uložil do spodného šuplíka v chodbe. Nechcem Mika pasovať za môjho otroka, ale fakt som nechcel, aby mi pán utieral zablatené labky. Je to hrozne otravné. Mikovi som na oplátku dovolil krátku prechádzku. Teda priam som mu to nedovolil. On prišiel s vôdzkou a obojkom a proti mojej vôli mi to navliekol na krk.

,,Au! To bolelo. Daj to na slabšie!” sťažoval som sa, keď mi Mike upevňoval obojok na najsilnejšie. On si pokračoval vo svojej robote a mňa, samozrejme, nepočul. Po prechádzke som išiel v daždi pozrieť Emily do školy. Stal som pri hlavnom vchode pod suchým prístreškom. Prišla a ja som sa jej votrel k nohám.

,,Riley? To si ty?”

,,No nie, Harry Potter,” nesúhlasne som sa zasmial.

,,Aha. Takže predsa Riley. Nik nemá taký prostý, ale zároveň spontánny humor ako ty.”

,,To bolelo!” zasmial som znova a prefíkane som zakňučal. Ale to len na pobavenie. Som rád, keď sa na mne zasmeje a pobaví. Cestou domov sme zastali pri pizzerii.

,,Jupí! Vivien nás pozvala na pizzu!” zvrieskol som.

,,Nás?“ začudovane sa spytovala Emily.

,,Teba,” opravil som sa.

Ja predsa pizzu nemôžem. Maximálne mi dá Emily kuracie mäsko, čo je na vrchu ako ozdoba. Viac nesmiem. Vraj by mi bolo ťažko. Pche… ľudské fámy. Ja si myslím, že kuracie mäso ešte nikoho nezabilo. A mal som pravdu. Ušlo sa mi. Nasledujúci týždeň sme sa išli pozrieť na neďalekú lúčku, kde sme si doniesli prvý materiál na úplne šialenú vec.

,,Riley? Podáš mi kladivo?” spýtala sa Vivien. S Vivien si rozumiem. Teda ja jej rozumiem, ale ona mi myslí – ako všetci ostatní ľudia na svete, že hovorím nejakou vesmírnou havkacou bľabotaninou. Ľudia si myslia, že im vôbec nerozumieme a robíme si čo chceme. Ale to tak absolútne nie je. Ja ľuďom rozumiem a vôbec nehovorím nezrozumiteľnou bľabotaninou. Som rád že, ľuďom rozumiem, keby som im nerozumel, nedostal by som slaninku a keby nebolo slaninky, neviem čo by so mnou bolo. Z pníka zrezaného stromu som uchmatol kladivo a uslinené som ho doniesol Vivien ku klincom. Pribíjala latky o seba a po troch hodinách z toho bola prekážka pre psa. Emily som pomohol s vláčením obrovskej plastovej trubky s rozmermi asi dlhej tri metre a širokej tak, aby som tam zmestil svoje pozadie. Dotlačili sme to do stredu lúky a potom som to nechtiac pustili Vivien na nohu, pretože som zbadal dvojčatá a tých dvoch otravných dospeláckych tínedžerov. Henryho, Kevina, Teresu a Stellu.

,,Čaute decká a pán pes,” pozdravili sa dvojčatá naraz. Teresa a Stella dnes vyzerali úplne rovnako. Ružové džínsy a bielo čierne pásikavé tričko so srdiečkom v strede. Baby zabíjali latky dokopy a chalani ich nosili. Ja som bol šéf celého programu a preto som mal najťažšiu prácu zo všetkých. Ležal som, spal som a po dvoch hodinách mojej náročnej práce som naháňal motýlika.

,,Tak už len postaviť tabuľku pre označovanie: psí tréning.A decká, my ostatní okrem Emily si máme doniesť svoje psy na cvičenie?”

Všetci upreli zrak na Emily a ona kývla hlavou, pretože akurát podávala klince Vivien, ktorá si trepla po prstoch kladivom a hlasno zjajkla.

,,Au, do kelu…” zvrieskla a triasla rukou od bolesti.

,,No asi áno. Mohli by sme začať trénovať svoje psíky a potom by sem mohli chodiť aj ľudia. Keď by sme to tu spoplatnili, keď sa to medzi ľuďmi začne hemžiť, tak by sme peniaze mohli venovať útulku, čo poviete?” spýtala sa Emily a teraz klinčeky podávala Stelle.

,,Riley? Privedieš nám kamošov? Myslím Huga, Bena…” pomyslela si.

Ja som rozmýšľal, čo práve moji psí kamoši robia.

,,Jasnačka. Letím!” povedal som a dvojčatá za mnou obzerali, kde som sa zrazu vybral.

,,Emily, uteká ti pes!…” vykríkol Hugo, ale Emiliinu odpoveď som už nepočul, lebo som bol ďaleko. Dobehol som ku domu a našiel som tam ufúľaných záhradníkov.

,,…tá kosť tak hlboko nebola….”

,,…ale bola, keby nie tak by som na ňu už natrafil. A navyše choď za Tinou, aby nám požičala misku na nájdené veci…”

„…choď si pre ňu sám, pretože Tina nie je doma a Riley sa niekde zašil a nemám ani šajnu, kde teraz je…”

,,Spomínal má niekto?”

,,Čau, kamoško, kde si trčal celé dva dni?”

,,Zašíval som sa s Emily a partičkou nedospelých pubertiakov na neďalekej lúčke.”

,,A môžeme ísť aj my?”

,,Áno, teraz som za vami bežal, aby som vám to navrhol. Hej ty! Ty ilegálny záhradník! Čo mi rozkopávaš záhradu!” vyziapol som so smiechom.

Hugov výraz si uchovám v hlave až do smrti. Vytiahol hlavu zo zeme a jeho výraz bol niečo medzi: psom, ktorý nevidel pletivo a preletel cezeň a niečo ako vystrašená sliepka na farme, ktorá sa práve zľakla mačky.

,,Tak…. no… skrátka, pred rokom a čosi sme sem zakopali spolu kosť z Benovej večere. Chcel som si na nej pochutnať. Ale zabudol som sa na to spýtať teba, keďže je to tvoj pozemok. Hehe…”

,,Ja ti dám také hehe, že až.” vyprskol som sa potom som ho zubami potiahol za obojok z jamy hlbokej cca meter.

,,Idete so mnou? Ak budete mať šťastie, budete mať novú paničku alebo pána.”

Povzbudil som ich a už za mnou cupkali ako vojaci.

,,Stop, stop, stop!”

,,Čo zase?” sťažoval sa Ben a Hugo zdvihol obočie.

,,No asi načo som zastal pri fontáne? Šup, umyte sa! Veď ste celí od blata. No bežte!” súril som ich a poslušne sa presunuli do čistej fontánky. Keď sa otriasli tak sme bežali za Tinou a Hailey. Potrebovali sme ešte jednu fenku alebo haukáča.

,,A čo tak zobrať Scarlett? Tá by s nami šla…” navrhol Hugo a rovno pre ňu zbehol do paneláku o dve ulice ďalej. Jej srsť sa podobala na práve vyfénovanú ovcu. Scarlett som ešte nikdy nevidel. Prisťahovala sa pred troma mesiacmi a stále niekam chodila na prehliadky psov.

,,Ona je pudlík?” spytoval som sa začudovane. Myslel som si, že bude, ja neviem labrador poprípade husky, ale pudlíka by som fakt nečakal.

,,Čaute chlapci. Ako sa darí?”

,,Fajn. Poďte už. Kým tam prídeme, tak už si Emily nájde nového psa.” povedal som a Hugo už letel päť metrov pred nami.

,,Emily. Sme tu,” dúfal som, že ma počuje, lebo sme boli už skoro pri nich.

,,Super, Riley!” pomyslela si a ja som sa hrdo usmial.

,,Tak decká môžeme začať?”

Navrhla, keď sme sa nastúpili do radu. Každý z deciek si vybral nejakého psa alebo fenku. Terese padla do oka Scarlett – a aj sa na seba podobali, aj Teresa dnes mala na hlave akúsi vyfúkanú hrčku, Benovi sa zapáčil Kevin a ich čokoládové vlasy a Benova srsť sa k sebe neuveriteľne hodili. Stella sa k Tine postavila a Tina sa na ňu po  psovsky uškrnula. Povahovo sa k sebe úplne hodili. Hailey sa ihneď začala obšmietať okolo Vivien a Vivien si ju automaticky ako malé šteniatko uchmatla na ruky a do jej bledých vlasov sa Hailey schovala a jej srsť úplne zanikla s Vivieninou farbou pramienkov. Hugo a Henry začínali na to isté písmeno, a to už čosi znamená, taktiež si padli do oka. Každý pes a jeho nový majiteľ sa k sebe niečím hodili: Scarlett a Teresa gučkou na hlave, Hugo a Henry začiatočnými písmenami, Vivien a Hailey žiarivo lesklou zlatou farbou, Stella a Tina svojou autoritatívnou povahou a Kevin a Ben taktiež čokoládovou farbou vlasov.

A čo ja s Emily? Ja som sa s ňou ničím nepodobám a aj tak sa k sebe hodíme ako keby sme sa poznali už aj v minulom živote. No a čo, každý sme iný a narodili sme sa, aby sme vynikli a nie aby sme zanikli s davom. Prvá na cvičisko pribehla, samozrejme, Scarlett. Očividne, vždy musí byť prvá. Tréning jej išiel perfektne, počúvala aj bez odmien, pretože si s Teresou tak sadli že pre ňu bola ochotná urobiť čokoľvek. No ale po každom vydarenom skoku sa museli odfotiť na Instagram. Potom nasledoval Ben, Hugo, Hailey a Tina. Ja som išiel posledný. To čo sa mi s Emily stalo som už raz zažil. Bolelo to, ale to až na neskôr…

,,Riley, teraz vyskoč na drevené latky a potom prejdi tunelom,” nariadila mi a ja som s radosťou poslúchol. Myslel som na to aká bude na mňa Emily hrdá, keď to všetko zvládnem a budeme spolu chodiť všade a vtom sa to zomlelo…

Kapitola 18: Odpoveď „neviem” – neznášam

,,Môžeš s tým prestať?”

Keď som si to tak zhrnula, Mike sa nezmenil. Zmenila som maximálne prístup k nemu. Mamina je furt rovnaká. Tatino tiež, ale niečo sa predsa len zmenilo. Ja. Som pripravená prekonať všetky prekážky, ktoré mi stoja v ceste. Pôjdem cestami, ktoré prekážky majú, pretože cesta bez prekážok nikdy nie je dobrý výber. Zopárkrát sa mi to osvedčilo, ale pravdupovediac nespomeniem si.

,,Nie, vážne Mike. Prestaň už! Je to tu všetko rozhádzané. Radšej chod robiť niečo užitočné a choď sa učiť ako opraviť zapchatý sifón. Tatino sa poteší, keď k nemu príde taký mechanik.”

Okríkla som Mika, keď si robil poriadok v izbe. Som šťastná, že som nevidela ten bordel, ale cez bosé nohy som to šušťanie lega, tričiek, loptičiek a starých detských plagátikov prepočuť nemohla.

,,Čo to tak smrdí? Kde máš desiatu zo štvrtku?” spýtala som sa s upchatým nosom.

Bol to zvuk ako po nadýchnutí sa héliového balóniky z cirkusu. Fuj.

,,Kde máš desiatu Mike?” opýtala som sa znovu.

,,Skúšam doma chovať penicilín.”

,,Fuj. Si ty vôbec normálny? Tvrdne ti to tu už šesť dní.”

,,Nie. Ja som endemit.”

,,Hej, to som už zistila. A okamžite to choď vyhodiť.”

,,Veď dobre.”

Nevidela som ako sa tvári, ale presne som si to vedela predstaviť. Mike tresol dvermi a ja som ostala stáť v strede smradu. Doťapkala som ku oknu a potiahla som kľučku. Zhlboka som sa nadýchla. Konečne čerstvý vzduch. Zasnívane som zavrela oči a počúvala som zvuky prírody a okolia. O mesiac je tu zima. Vianoce… Koláčiky… Teplé pančuchy… Darčeky… V duchu som si pripomenula vôňu medovníkov. Medovo orechová príchuť s mliekom. Figy, mandle a úžasný kyslý pomaranč. A hlavne oblátky – s medom. Med fakt zbožňujem. Tak ako maliny. Ale tie sú skôr na leto ako na studený december.

,,Zase ty?” otočila som hlavu doprava a skrivila som hornú peru.

Do tretice som zagúľala očami. Mike znova oxidoval s Avengerskými vychytávkami. Tuším, že už mi tých Avengerov totálne vnucuje.

,,Poď dole idú Avengeri Endgame. Pod už!” ťahal ma za ruku späť do obývačky.

,,Počkaj, Mike. Schody.”

,,Na schody je tu psí expert. Uhnite ľudia. Ide záchranca. Mike, uhni aj ty,” pomyslel si Riley hrdo.

Nečakala som ho. Ale asi príde vždy, keď ho potrebujem. Dupal hore schodmi ako byvol a potom ma štuchol s niečím novým.

,,To je vôdzka pre nevidiacich,” rozmýšľala som zaujato.

Riley na moju nevyslovenú otázku odpovedal jasne: ,,Áno je to to, čo si myslíš. A je to užitočné. Už mám aj ten otravný a svrbivý psí korzet. Strašne to hryzie a šteklí. Blé.”

Posťažoval sa mi.

,,To je perfektné Riley. Kde si to zohnal?”

,,Od kamoša Rockyho. Je to vzdialený susedko. Raz si ho tuším už videla, keď ste prišli do Londýna po prvý raz a začali ste bývať na tejto ulici. Už vtedy bol dosť starý, ale pamätá si malé chutné dievčatko so zapletenými vrkočmi. Aj on bol kedysi v službe u nevidiacich, ale potom zostarol a… Asi vieš, už nevládal.”

,,Aha tak to mu odkáž, že nám veľmi pomohol. Ale ty nemáš výcvik psov, či?”

,,Nemám, ale môžem to skúsiť aj bez neho. Veríš mi? Orientujem sa v priestore fajn, nebežím nejako extra rýchlo a verím ti, že mi veríš.”

,,Aha, viac komplikovane sa to povedať nedalo…”

Nestihla som dopovedať vetumamina mi niečo kričala: ,,Emily? Emily!”

,,Áno. Som tu.”

,,Aha pretože tu na teba vykrikujem už cez dve minúty a ty stále nič. Stalo sa niečo?”

Áno mami stalo. Prepína mi, pretože sa dokážem rozprávať so psom a potom ešte dokážem čítať myšlienky aj iných Rileyho čudných kamošov. Nie, to by som jej nemohla povedať. Nechcem svojím rodičom klamať, ale ja musííím. Asi by som skončila niekde v cirkuse ako atrakcia, ktorá hovorí psie triky z hlavy a pritom nič nehovorí. A psy budú skákať ako im bude povedané. No bolo by to teda hrozné.

,,Nie nič.”

,,Dobre. Keby niečo môžeme sa kľudne porozprávať.”

,,Okay.”

,,Aj ja sa chcem porozprávať, panička,” pripojil sa k nám Riley.

Strčil mi do ruky vôdzku a ja som mu to uviazla pri obojku a postroji. Cupkala som dole schodmi a zastala som pri dverách, kde som si nazula svoje obľúbené gumáky. Pršalo. Po pekných dňoch sa to čakať dá. Uchmatla som si dáždnik. Žltá mi krásne ladila k sukni. Zatvorila som a išli sme sa prejsť do parku.

,,Mne je fakt zima. Ja som celý premočený. Už ideme najmenej hodinu…” sťažoval sa v kuse Riley.

,,Ideme päť minút a sme len pár metrov od domu.”

,,Och, och, och, nemám rád dážď,” sťažoval sa až do parku.

Sadla som si na mokrú lavičku. Ešteže som mala pršiplášť. Aspoň mi nepremoklo oblečenie.

,,Hahaha. Prestaň hovoriť o suchu.”

,,Ja som to nahlas nepovedala.”

,,Ale počuli sme tvoje myšlienky všetci,” ozvali sa dva povedomé hlasy. Ben a Hugo.

,,Chlapci čaute. Emily, odopneš ma prosím.”

,,Ďakujem,” zajasal Riley po odopnutí pre neho hrozného postroja.

,,Choď sa prebehnúť. Dnes je utorok, musím ísť do Garden senioru. Čaká na mňa pani Brownová. Ako už určite vieš, ja som chcela ísť už pred dvoma týždňami, ale pani Brownová sa bála, že by som to tam nezvládla hovorila, citujem: ,,Musíš si zvyknúť.” A ja už som si zvykla. Už sa tam teším. Príď za mnou. Tehlový dom. To by si mohol nájsť Riley.”

,,Áno to by som mohol. Spomedzi tisíce tehlových domov. Ehm… to bude hračka. Veď Riley to nájde…” šomral mrzuto, keď som odchádzala.

,,Čaute, havkáči!”

,,Maj sa Emily a pozdrav Sibiliu,” povedal Ben s obrovským záujmom.

,,Koho?” spýtala som sa, ,,Sibiliu? A to je kto?”

,,Prihovorí sa ti. Už na teba čaká,” odpovedal Hugo.

Celú cestu som rozmýšľala, kto je Sibilia. Nechala som sa prekvapiť. No čo iné mi už zostávalo? Nič iné ako čakať.

,,Áááá, dobrý deň slečna Emily,” povedal niekto šuštivým hláskom.

,,Dobrý,” odzdravila som sa tajomne.

,,Mňa sa báť nemusíš. Som Sibilia. Pod bližšie.”

,,Ja nevidím, kde ste. Prepáčte.”

,, Neospravedlňuj sa. Ty za to nemôžeš. Asi bude lepšie, že má nevidíš.”

,, Prečo?”

,,Som zranená,” povedal hlas. Stále tajomne. Myslela som si, že ten hlas počujú aj ostatní, ale zase to bol prelud mojej hlavy. Rozprával sa so mnou pes. Fenka.

,,Áno. Som fenka a veľmi stará.”

,,Pomôcť vám nejako?”

,,Nie, Emily. Nemusíš. Mne už pomôže len jedno…”

,,Aha. Chápem. Ako vlastne vyzeráte? Čo sa vám stalo? Prečo ste taká tajomná?”

,,Ach. Stále iba otázky. Otázok je vždy priveľa, ale bez odpovedí by bol svet jednoduchší. Nie na všetky otázky jestvujú odpovede. Život je vlastne jedna veľká otázka, na ktorú dostaneme odpoveď až úplne na konci.”

,,Ako to myslíte?”

,,Och, moja drahá. Skús sa opýtať inak. Alebo skús odpovedať sama. Ako sa mi to stalo? Odpovedaj.”

,,Ja neviem. Čakala som odpoveď od vás. A nie moju hádanku.”

,,Tak dobre. Môj pán. Pán Press zomrel pri autonehode a ja som utrpela veľa zranení. Odvtedy som bola v útulkoch dvakrát. Hrozilo mi, že ak ma aj naďalej nikto nebude chcieť tak to bude môj koniec. Pán Press mi veľmi chýba. Ale vieš ako to je … kde srdce zmĺklo spomienka žije naďalej …”

,,To bolo krásne,” povedala som jej, keď sme kráčali ku vchodu do Gardenu.

,,Idem s tebou dnu. Pani Brownová mi je čosi ako náhradná panička,” oznámila mi.

,,Ahojte. Sibilia, máš tu raňajky. Kúpila som ti nové granulky. Dúfam, že ti budú chutiť.”

,,Dobrý deň pani Brownová. Konečne sa vidíme, no síce nie tak úplne. Tak teda, konečne sa počujeme!” zajasala som.

Naozaj som sa tešila, že som konečne tu!

,,Dobrý deň pán doktor Gilbert,” pozdravila som pána, ktorý sedel pri pani Brownovej na gauči.

,,Ahoj. Ja som Iliris. Sibilia je moja sestra. Som fenka tuto pani Brownovej.”

,,Takže to, že rozumiem vašej psej reči tu už vedia všetci. Zdá sa, že aj v obrovskom meste ako je Londýn novinky putujú rýchlejšie ako v dedine, kde je pätnásť ľudí.”

Ledva som dohovorila a už mi na nohu kvapkalo dačo hnusme lepkavé.

,,Riley!” okríkla som ho keď si oprel hlavu o moje nové sedmokráskové nadkolienky.

,,Ty prasa. Nemohol si prísť prvýkrát nezašpinený?”

,,Blato ešte nikoho nezabilo,” odpovedal ľahostajne.

,,Mám sto chutí uhryznúť ťa do chvosta!” prskala Iliris.

,,Ale nehovor? Už si ako moja otravná ségra.”

,,Ale. Kto sa ozval!?” hádali sa.

,,Tak dosť bolo rečí. Sibilia ukáž Rileymu, kde sú sprchy, Iliris, ty si zober toto a choď to doniesť na posledné poschodie. Do kancelárie pani Brownovej na stôl. A ja sa zatiaľ pozhováram s pani Oliviou. Dávno som ju nevidela, takže Riley neopováž sa tam prísť a urobiť mi hanbu!”

° ° °

,,Čo som ti hovorila?! Nemal si sem chodiť!”

,,Ale tie krídelká, čo tu vyjedáte tak dobre voňajú…” povedal s pomyslením na chrumkavú pochutinu.

,,Áno. Aj môj brat ovláda tisíce únikov, keď sa jedná o jedlo.”

,,Tak na…”

Zobrala som zo stola jedno chutné krídelko a prešmykla som mu to k ňufáku.

,,Olivia. Toto je môj osobný strážca Riley.

,,Teší ma…” povedal Riley s plnými ústami, ale aj tak som ho počula len ja. Asi chcel byť zdvorilý.

,,Ahoj, Riley. My sme sa už raz stretli…”

,,Hej a kde?” spytoval sa Riley, ale ako vždy márne, nik okrem mňa ho zase nepočul.

,,Určite si ma pamätáš na Tower Bridge. Vieš, kde myslím, však?”

,,Eehm,” nesúhlasne zamrmlal Riley s ešte stále plnými ústami. Práve si uvedomujem ako strašne pomaly je.

,,Rozumiem ti,” odpovedal mi Riley s plnou papuľkou voňavého mäska.

,,Čo?” vykríkla som nahlas a v mojej hlave zadunel Rileyho ohlušujúci výkrik do prázdna.

,,Nerozumiem mu síce tak ako ty, ale aj ja som mala podobného psa a tiež som si s ním veľmi dobre rozumela. Ako vnímaš Rileyho ty, Emily?”

,,Em… no ja neviem. Nad týmto som sa nikdy nezamýšľala, proste som vedela, že je to on a nezradí ma, bude ma vnímať takú aká som a budeme si rozumieť. Nebudeme mať voči sebe výhrady a nebudeme sa odsudzovať. Budeme ti jeden pre druhého nech sa deje čokoľvek. Riley je… môj. Vždy to tak bolo, je to tak a vždy to tak bude. Rozumiem jeho pocitom, výrazom, slovám, myšlienkam…” Do kelu! To čo som povedala. Och, nie!

,,Ja viem aké je medzi vami puto. Môj pes Damon bol rovnaký. Nerozumela som jeho myšlienkam dokonale, ale dovtípila som sa podstate veci. Vtedy som mala asi sedem rokov, bola som na prechádzke a ležal stuhnutý od zimy v húští lístia. Zobrala som si ho domov, ale vieš ako, rodičia psa nechceli ani vidieť.”

,,Takže čo som vám tu pred tridsiatimi sekundami natrepala, neberiete ako výstrižok mojej fantázie?”

,,Nie Emily. Ja som mala podobný príbeh so svojím najlepším psím priateľom, ale ako už vieš, medzi tebou a tuto Rileym je puto, ktoré nevysvetlí nikto na svete ba ani na celom vesmíre.”

,,Viete aké je to puto?”

Načo som hovorila takú blbosť. Pani Olivia predsa nemôže vedieť aký je Riley a aká som ja, a čo nás spája, že od seba nemôžeme byť ani na desať metrov.

,,Viem. Riley je viac ako pes. Každý môže byť viac než to čo vlastne je. Ak sa bude snažiť, pravdaže. Sny sa nestavajú skutočnosťou pre nič za nič. Je pravda, že si snívala o niekom kto ti bude viac než kamarát?”

,,Chcela som niekoho s kým si budem môcť povedať aj to čo nikto nevie.”

,,Ty nemáš predo mnou žiadne tajomstvá?” spýtal sa začudovane.

,,Nie, hovorím ti svoje pocity, myšlienky a nápady o ktorých nevie ani Vivien. Si môj tajný denník, ktorý je zamknutý a odomkne sa len mojimi pocitmi. Toto som nikomu nepovedala.”

UPS! Ja fakt neviem rozoznať svoje myšlienky a to čo poviem nahlas. Teraz si pani Olivia bude myslieť, že som ešte k tomu všetkému trafila aj do dverí a poriadne som si otrepala hlavu.

,,Asi si myslíte, že som úplne strelená, keď tu takto básnim o psovi, s ktorým som nejako naviazaná.”

,,Nie.”

,,To fakt?”

,,Áno. Ja som bola rovnaká. Ale čítať myšlienky sme si nevedeli. Skúšala som na to prísť dvanásť rokov. Ale s Danom som si rozumela ako nikto. Bol ako Riley len trochu menej pojašený. Nič proti tebe Riley…” povedala mi.

Riley ma len štuchol do ruky, pretože vedel som jeho žmurknutie nevidela. Je to taký náš… signál.

,,Vedela som, že to dokážeš Riley,” pochvalne povedala pani Olivia smerom k Rileymu.

,,Čo mal dokázať?” opýtala som sa.

,,Časom na to prídeš.”

,,Ale kedy na to prídem.”

,,Keď sa bude noc začínať východom slnka. A už žiadne otázky. Už je dosť neskoro. Si tu už tri hodiny. Obed už je určite na stole. Maj sa, Emily, a keď budeš niečo potrebovať, vieš kde má nájdeš.”

Ako to bolo ,kde sa noc začína východom slnka.’? Rýchlo som povedala na moju nevyslovenú vetu: ,,Tak to si nezapamätám.”

,,No a preto máš mňa,” hlesol Riley.

,,Ako to že ma vnímaš takú aká som? Som len obyčajné dievča.”

,,Pre niekoho si len obyčajné dievča, ale pre mňa môžeš byť stredom vesmíru.”

,,Ďakujem.”

,,Nemáš za čo.”

Zvyšok cesty sme išli potichu. Potajomky som si prezerala Rileyho myšlienky a zamýšľala som sa nad tým aká som aj ja pre neho dôležitá. So spolužiakmi v škole si nemám momentálne čo povedať. Vivien je moja najlepšia kamarátka, ale zmenila sa. Netvrdím, že ja nie. Zľakla sa. Nie mňa. Zľakla sa, pretože už sa tak často nestretávame, netelefonujeme ako šialené každú minútu a nerehoceme sa na každej blbosti ktorá ide okolo. Chýba mi to. Pred rokom sme si boli ako sestry. Tajomstvá nás spájali a nie rozdeľovali…

,,Ak chceš, povedz jej o nás…”

,,Hej, nehrab sa mi v hlave,” pobavene som sa zasmiala.

,,Aj ty lezieš do mojej,” ohradil sa Riley.

,,Nie. Som rozhodnutá, že pokým sa nebudeme stretávať pravidelne toto tajomstvo je len v dvoch hlavách.”

,,Nech sa rozhodneš akokoľvek, som tu s tebou.”

Kapitola 17: Prekážky

Keď som odprevadil Emily domov na stretnutie so sesternicou Daphne, chvíľu som posedával pod červenými okenicami. Cestou domov som rozmýšľal ako som jej dokázal ukázať môj pohľad na svet. Neuveriteľné. Potom som to skúšal doma s Hailey, ale dlho neobsedela a stále sa mrvila. Nemal som na ňu nervy a po tridsiatich sekundách som to vzdal.

,,Suchár,” zakričala na mňa keď som už dlhšie nemal strpenie.

,,Hej, hej, som, som.”

Nemal som čas a ani bohvieakú chuť sa rozhádať so sestrou, ktorá sa budí už prvé tri sekundy čo je sama a nemá čo robiť. Musel som premýšľať. Počas toho som zistil, že si vieme čítať myšlienky len na desať metrov. Potom to zhasne ako motor na aute.

,,Ty si motor na aute,” povedal ktosi z vonku.

,,Otvorí mi niekto? Už som aspoň pri dverách?” hlesla.

,,Emily?!” preletel som obývačkou a kuchyňou.

,, Poď dnu!” vyzval som ju, keď stála pri dverách.

,,Nie, Riley. Musím ťa predstaviť našim. Musia vedieť, že idem mať haukáča.”

,,Okay. Pa, mami!” vyštekol som rýchlo a už ma doma nebolo.

Z kríkov som znovu vyhrabal lanko, ktorým som ju viedol z parku domov a štuchol som nosom Emily do chrbta ruky. Uviazala mi to na hnedý obojok a viedol som ju domov.

,,Neboj, Daphne odišla, ona nemá rada psy. Skôr sa ich bojí, kvôli nepríjemnému zážitku z útleho detstva.”

,,Ako niekto nemá rád psy? Veď sme taký pekný a chutnučký…” sťažoval som sa.

,,Neviem presne. Poď, Riley!”

,,Mami, tati, sme doma!” Emily zakričala nahlas a nie v mojich myšlienkach. Keby tak urobila asi by som musel ísť na ušné. Ja to počujem dvadsaťkrát viac ako ľudia.

,,Ako sme?” spýtala sa pani Hudsonová Emily.

,,No my.”

,,Emily na vzťah máš ešte čas.”

,,No ale toto je iný vzťah ako máš na mysli. My sme kamaráti.”

,,To čo má byť? Pes?”

,,Áno. Hneváš sa na mňa?”

,,Nie, Emily! Ale mám podmienku, bude v tvojej izbe. Teda tipujem, že ho chceš mať dnu a nie von!” rázne rozhodovala mamina.

Tatino sa zmohol na otázku: „A odkaľ ho vlastne máš? Nebude ho niekto hľadať?”

,,To fakt dovolíte mi ho? Ďakujeeém!” objala som oboch rodičov.

„A on si našiel mňa!”

Omylom som vyštekol nahlas – trochu viac nahlas.

,,Ahoj, ja som Mike.”

Nazdar chlape, ale nabudúce na mňa nevyskoč a nepripuč ma.

Pani Hudsonová, ktorú som nazval panička a pán Hudson, pán sa mi veľmi zapáčili.

,,Emily, ja ešte musím zájsť domov oznámiť mamine, že bude mať pani Queeová o hladný krk menej,” oznámil som hrdo. „Mamička bude rada, že som sa osamostatnil.”

,,A to si ako predstavuješ len tak zmiznúť?”

,,Ale…”

,,Nechaj ma dohovoriť. Ja sa tu s Tinou a Hailey zbláznim. Ty si vycupkáš nikam do sveta a ja to tu mám všetko zvládať?”

,,Ale…”

,,Ešte som neskončila, Riley! Tvoja mama tu bude sama s nevypočítateľnými pubertiačkami. Nehovorím, že nie som rada, že si si našiel novú paničku, ale ja budem potrebovať pomoc. Tina tresne dvermi a do noci sa neukáže. Hailey, tá je domáci leňoch a keď niečo chce iba zašteká: ,,Už budú tie párky hotové?” alebo ,,Mami? Zvýš teplotu na radiátore, je tu zima ako na Antarktíde, a mami dones mi tie granule z obeda.” Chápeš aké to je hrozné? Stále len obskakujem hladné krky. Aspoň ty si mi pomohol. Si druhý najstarší.”

,,Ale…”

,,Neskáč mi do reči! Vlastne, už hovor, už som povedala, čo som chcela.”

,,Konečne!” zajasal som.

,,Ja viem, že ti to moc nepomôže, keď odídem, ale nechcela by si, aby som bol šťastný? Ja viem, viem. Zostanem teda tu a Emily budem chodiť často pozerať.”

,,A môžeš u nej zopárkrát zostať spať aj na dva dni. Ale musíš mi prísť pomôcť ja už som staršia a už tak nevládzem ako som vládala predtým.”

,,Mám ťa rád.”

,,Aj ja vás mám rada. Emily sa zdala byť slušné dievčatko. Pozdrav ju odo mňa.”

Žmurkol som. Pravdaže som chápal, že ma mamina nechce pustiť ďalej ako je náš domov, ale aj tak vo mne driemala dušička nádeje. Jasné, že beznádejne. Zasmial som sa môjmu optimizmu a naivite o bezstarostnej budúcnosti. Niekto kecá, aké je úžasné byť pes, ale ja si to občas nemyslím. Môj psí inštinkt mi našepkáva, aby som už konečne prestal fantazírovať, ale mozog stále trepe blbosti a rozmýšľa o somarinách typu: čo ak? Je to otravné, ale stále musím zamestnávať svoj mozog aby nemyslel na Emily. Som na ňu nejako naviazaný. Nechápem ako. Ale som rád, že som to ešte nepochopil. To by boli len starosti.

Bolo to prosté: som neobyčajne šialený psisko s veľkým množstvom nadbytočného voľného priestoru v hlave a tak rozmýšľam o blbostiach. A čo sa týka Emily tak o tej ani nerozmýšľam. Ona nemá žiadne chyby… Prevalil som sa nabok. Spal som asi osem hodín. U psa celkom málo. Som zvyknutý vylihovať celý deň a občas pozrieť na ségry či zase nerobia niečo nelegálne. Minule, keď nás pani Queeová zobrala kvôli Haileyinmu nadbytočnému škrabaniu, tak nás vodič nechcel pustiť do autobusu, pretože Hailey sa išla potrhať za holubom. Ja som potom musel vôdzku prehryznúť, aby som mohol toho strašiaka holuba odohnať. A kto dostal výprask kvôli blbému holubovi? No ja. Tak ja sa tam nechcem strápniť svojou netrpezlivou sestrou a ja dostanem po zadku za ochotu. To je teda spravodlivosť. Zase som sa prevrátil na bok, pretože podlaha za noc nejako stvrdla.

,,Au. Au. Au!” jajkal som po každom pohnutí svalu a kĺbu v mojom pokrútenom psom tele.

,,Prestaneš?” riekla Tina.

,,Ale budeš ticho?” ohradil som sa na ospalú a absolútne nervóznu Tinu.

,,Nie, ty Herkules.”

,,Ako to, že vieš o mojej prezývke?” ja im takú šľahnem poza uši tým psiskám. Veď počkaj Cassanova. Ja Tine poviem, takú štipľavú novinu, že poletíš. Povedal som si sám pre seba.

,,No mám svoje zdroje. A už spi! A hlavne ma neotravuj. Vidíš, že niekto otravuje pani Queenovú.”

Jedno oko som hodil na gauč. Pani Queenová si pokojne odfukovala. Prižmúril som oko a aj druhé. Ešte som nevidel, aby niekto spal s okom priotvoreným. Snívalo sa mi o Emily. Sen bol o tom, ako mi povedala jednu jedinú vetu: Sme tu jeden pre druhého.

Kapitola 16: Tajný denník

Vedela som, že ho stretnem. Dotĺkla som sa na lavičku a stále som počula, že pri mne cupitá.

,,Kto si?” spýtala som sa v myšlienkach. Bála som sa to povedať nahlas. Bála som sa kto mi odpovie.

,,Mňa sa báť teda nemusíš. Volám sa Riley a som… pes,” hlesol nedočkavo.

Nečakala som, že budem počuť psa. Asi som sa zbláznila. Keď ma operovali myslím, že im laser ušiel až do mozgu a urobil mi tam šarapatu.

,,Ty si naozaj pes?” spýtala som sa začudovane.

Psí život musí byť ľahší ako ľudský. Zamyslela som sa.

,,Áno je a to doslova,” odpovedal na nevyslovenú otázku.

Ten šialený pes ma počuje?

,,Áno som šialený a počujem ťa.”

,,Nehrab sa mi v hlave,” povedala som.

,,Okay.”

To som teda dopadla. Nič nevidím, počujem psy a úplne mi preplo.

,,Môžem ti veriť? Potrebujem niekoho, kto ma bude ochraňovať. Psy som mala vždy rada, ale nikdy som ich nemohla mať.”

,, Pravdaže.”

,,Ale hovorím ti, keď sa stretneš s Hugom tak sa od nás psov budeš radšej držať ďalej,” počula som ako sa v duchu zasmial.

,,Budeš môj ochranca?”

Som šialená, že dôverujem psovi. Ale bol úžasný. Cítila som to. On ma nezradí.

,,Áno. Budem.”

,,Ďakujem.”

Čas je os udalostí. Niektoré zabudneme, niektoré prebehnú veľmi rýchlo a niektoré zastaviť nechceme. Tak tú poslednú variantu som si vybrala. Ale čas letí s ním pomalšie, pretože zvyčajne hovorí iba on. Je zábavný. Konečne mám svojho osobného ochrancu. Všetko som si uvedomila. Je to ochranca. Môj ochranca. On je ten, na ktorého som čakala, ktorého potrebujem. Prišiel do môjho života takou náhodou. Kamarát, na ktorého stojí za to si počkať. Mám ho rada takého aký je a vždy bude len môj.

Riley je môj osobný štvorlístok. Hľadal sa mi ťažko, ale keď som ho našla mám obrovské šťastie.

,,Takže, ja ťa počujem.”

,,Áno. Stopercentne.”

,,Neuveriteľné.” čudovala som sa.

,,Áno, máš pravdu neuveriteľné.”

,,Ale ako?”

,,Tvoj stratený zmysel vidieť bol nahradený novým zmyslom. Dokážeš vnímať, čo si myslia zvieratá a preto…”

,,Takže za to, že nevidím ťa teraz počujem?” spýtala som sa, keď som mu nedočkavo skočila do reči.

,,Áno. Budem tvojimi očami. Psími očami.” Tú jeho peknú vetu si uchovám.

,,Niečo dôležité ti teraz poviem. Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné…” tak trochu mudroval Riley.

,,To je z malého princa. Ale musím uznať, povedal si to pekne.” odvetila som milo.

,,A ako vlastne vyzeráš Riley?”

,,Som šialený pes plemenom zlatý retriever. A som vážne gentleman.”

„Takže zlatý retriever… A koľko máš rokov?” vyzvedala som.

,,Za dva týždne šesť,” vyprskol.

,,Prečo sa na tom hneváš?”

,,No ja som pes a chcem byť ešte šteňa a nie dospelý a nudný starec.”

,,Aha.” zasmiala som sa.

Konečne niekto kto sranduje, pretože okolo mňa ma všetci iba ľutujú aj keď sa to snažia všemožne zakryť. Dokonca s tým začala aj Stella a pridala sa aj moja sesternica Daphne.

 ,,Ó nie, Daphne!” vykríkla som nahlas.

Pohladkala som Rileyho po chlpatej hlave.

,,Riley prepáč… musím ísť. Dnes má prísť moja sesternica aj so starou mamou z Dublina.”

,, Počkaj. Kde bývaš?”

,,Cyprus Street.”

,,Počkaj, prosím…” poprosil ma a počula som ako niekde ubehol.

Prišiel s niečím čo sa podobalo na povrázok alebo lanko. Cítila som drsný povrch špagátikov.

,,Riley? Čo to je?” vlhkým ňufákommi drgol do ruky.

,,Mám obojok. Uviaž mi to tam a ja ťa bezpečne dovediem domov. Bude to začiatok nášho spoločného príbehu.”

,,Mám oči iba pre teba…” pomyslela som si a myslím, že som to aj šeptom vyslovila.

,,Em… Kde ideme?”

Pod nohami som cítila zem, trávu a mokrú hlinu. No to budú moje topánky vyzerať. No čo už, aj tak ich nevidím.

,,Ideme krížom cez park?” spýtala som sa.

,,Hugo správaj sa trochu ide dáma!”  V mysli som počula som hlasy neznámych.

,,Sklapni ty blbec!” dirigovali sa navzájom.

,,Hugo, ticho a Ben to isté!” povedal povýšenecky Riley.

„Hm… ak ich myšlienky počujem ja. Počujú má oni?”

,,Mhm… počujeme úplne všetko. Aj to čo ti práve prebleslo hlavou.”

„Áno, som to čo si si myslela,” ubezpečil ma jeden z haukáčov.

,,Som Emily. Ty si asi Ben však?”

,,Áno to je bohužiaľ, Ben. Ja som Hugo, krásnejší a pôvabnejší. Och, prepáč, Ben ospravedlňujem sa za svoju krásu a neodolateľnosť.”

,,Chceš zrkadlo?”

,, Načo?”

,,Aby si sa mohol zľaknúť samého seba.”

,,Blbec!”

,,Ty …”

,,Chalani, no tak už dosť! Ben ty prestaň hľadať zrkadlo a Hugo ty kľudne pokračuj v predstavovaní seba Emily.” Riley pozastavil debatu haukáčov.

,,Pozri Emily!”

,,Čo… wow!”

Keď ma Riley na to upozornil, bolo to perfektné. Ja som videla, čo si myslí, jeho obraz čo sa mu premietal v hlave bol úžasný. Videla som jeho očami, ale trvalo to chvíľu, len krátky okamih, či skôr záblesk reálneho obrazu prítomnosti. Videla som tmavohnedého labradora, ktorý bol zrejme Ben. Druhý čokoládovo hnedý – taktiež – labrador bol Hugo žmurkol na mňa a potom… zase tma. Bolo to perfektné. Tým, že dokážem čítať Rileyho myšlienky, vidím čo si premietal v hlave.

,,Wow, wow, wow.”

Ešte som to nevedela spracovať a tak som iba wowkala.

,,Ako si to dokázal? Vie to aj Hugo alebo Ben alebo iný pes?” spýtala som sa Rileyho.

,,Ja neviem ako som to urobil, ale dokážem to znovu zopakovať. Aspoň myslím, že to viem zopakovať, ale je to ťažké. Skús to ty, Ben.”

Riley vyzval oťapeného Bena. Po chvíli som zistila, že nič.

,,Nič,” povedala som sklamane.

,,Už to mám!” vykríkol spokojne Hugo, ,,tým že ste s Rileym ktohovie ako spojení, dokážete to len vy dvaja ale Riley to vie alebo nevie zopakovať takže… asi blbosť čo?”

,,Nie, dáva to logiku,” zamyslel sa Riley.

,,Mňa to vážne zaujíma, ale ja už musím ísť. Môžeme sa stretnúť večer o pol siedmej pred naším domom.” oznámila som zaujatým chalanským psom.

,,Áno, poďme. Tak nazdar, chlapi.”

,, Čaute hrdličky,” povedali naraz Ben a Hugo.

Vyplazila som na nich jazyk. Ale len kamarátsky. Keď sme došli ďalej zamýšľala som sa: ,,Riley si skvelý kamoš. Viem že sa poznáme sotva deň, ale viem, že… proste to viem. Mám ťa rada. A ďakujem, že si to skúsil a vrátil si mi zrak tvojimi očami. Naozaj ďakujem.”

Poďakovala som najlepšiemu kamarátovi.

,,Samozrejme, Emily. Čakal som kým ťa stretnem. Od narodenia som vedel, že mojím poslaním budem niekoho chrániť. A ty si môj hrad, ktorý treba chrániť. Aj ja ďakujem.”

,,A sme si kvit.”

,,Aj ja ťa mám rád Emily.”

,,Ale ja som len obyčajné dievča,” zamrmlala som

,,Pre iných si len obyčajná osoba, ale pre mňa môžeš byť celým svetom.”

A to som si myslela, že ma už ničím nemôže prekvapiť.

Za takú motiváciu do života by bolo asi fakt neslušné nepoďakovať.

,,Si milý. Ďakujem!” odpovedala som napokon.

Usmiala som sa a aj on zdvihol hornú peru do úškrnu. Prechádzka bola nezvyčajná. Lanko, ktorého som sa držala bolo pevné ako naše priateľstvo. Riley je ten, na ktorého som dlho čakala. Doslova ma viedol. Keď mi myšlienkovite povedal, že sme doma na záhrade tuho som ho objala.

Riley a Emily navždy.

Kapitola 15: Jeden pre druhého