Je šťastná, zamilovaná, niekedy až príliš sníva. Zabúda sa pozerať pod nohy, keď kráča, hlavu má vysoko v oblakoch, na nič iné nemyslí. No asi nemyslela až príliš. Popritom zabudla na realitu, na vlastné problémy, každodenné dilemy. Zabudla aj, že aj čas uteká, stratila sa medzi láskou a prítomnosťou. Už ani doma toľko času netrávila, stále bola iba s ním, zabudla na rodinu, priateľov, na trápenia i úspechy. Zabudla, že jediným trápením bol vlastne on. Ona si len po celý čas nahovárala: ,,Veď som len zamilovaná. Však čo sa môže stať?“ A predsa sa stalo. Na veľa vecí s ním zabudla, no teraz nezabudla, že on zabudol na ňu. Nevie o ňom nič, ani čo robí, ako sa má, koniec koncov, nevie ani, kde teraz je. Teraz sa pod nohy pozerá až príliš, lebo ak by zakopla, spadla by. A na zemi by sa rozbila ako porcelánová bábika. Aha, však ledva drží pokope… Úsmevu a lásky nikde. Kamže sa len podeli? V mysli ticho, v duši prázdno, takto tam už nebolo dávno. Vždy tam hrala lásky pieseň, no zrazu je tam kúsok smútku pleseň. Ticho v uliciach, vtáky hlasivky stratili, všade mĺkvo, chvíľa stojí, plameň lásky onedlho úplne zhorí. Doma v izbe každú chvíľku zavretá sedí, premýšľa, nad srdcom zlomeným sa zamýšľa. Von z okna pozerá na rovnaké kríky, kvetov je tam čoraz menej, no v jej srdci prekrikujú sa čoraz hlasnejšie kriky. Čo spravila zle? Asi sa príliš zamilovala. Bola v tom až po uši, srdce bláznivo búši, smútok lásku ruší, mohla to tušiť.  Zostala tu sama.

              Dnes u doktora sedí, hlavu v dlaniach drží, lásku v tele viac necítiť, asi ju nechala v srdci až moc precítiť. Doktor rady si s ňou nevie, nevie ako jej poradiť, aj príčinu smútku ťažko je odhaliť. V ambulancii vládne ticho, dievča iba stoná clivo. A doktor iba hĺbavo dume. Na liek vhodný náročné je prísť. Zjazvená duša, zlomené srdce, myseľ bez myšlienok. Zrazu vstane, len tak odíde… bez slova. Veď za slová sa aj tak neschová. Odíde, ani sa neobzrie a náhle neznámeho známe oči zazrie. Obzrie sa, ten pohľad pozná, aj keď meno neznámeho nepozná. Už ho párkrát zazrela, v parku, pre pár dňami, no potichu ho obišla. Ona vtedy smutne chodila, hlava dole, uprená na chodidlá. No preňho bola aj tak odlišná. Dlho na ňu v ten deň myslel, i hľadať ju, na okamih si zmyslel, no aký by to malo zmysel?

               A teraz do očí jeden druhému si hľadia, duše navzájom ticho si hladia. Avšak obaja sa trochu hanbia, no pozrite ako k sebe ladia. Konečne sa našli…

,,Zlomené srdce nie je treba liečiť, potrebuje len niekoho, kto ho bude milovať také aké je.“
~ neznámy autor

Začalo sa to predpokladom na malú chrípku. Potom začali stúpať počty chorých. Prví nakazení boli z Číny, potom sa to presunulo do Európy, na Slovensko, do Bratislavy, do Banskej Bystrice, do Martina a až k nám na zabudnutú ulicu. Hovorím o novej nákaze menom koronavírus, ktorý sa prejavuje ako “obyčajná” chrípka. Hovoria v správach, rádiách alebo aj na internete. Vedci stále skúmajú od koho alebo od čoho to vzniklo. Sú rôzne predpoklady: z netopiera, z hada alebo z niečoho podobného.

A čo z toho máme my na Slovensku? Krízový štáb dáva každý deň nové a nové opatrenia, aby sme sa ochránili pred chorobou. Ale niektorí to stále nechápu alebo nechcú pochopiť. Väčšina sa k tomu stavia veľmi zodpovedne. Do obchodu chodia ľudia s ochrannými pomôckami a len na nevyhnutný čas a pre nevyhnutné potraviny. Na našej ulici prestali jazdiť autá. Všetci na našej ulici nosia rúška. Veľa ľudí trávi čas v záhradách alebo sa idú prejsť do prírody.

A čo moja rodina? Tatino pracuje z domu. To sa ešte nikdy nestalo. Predchádzajúce mesiace veľa cestoval, ale teraz nemusí. Nikdy som nemala rada, keď odchádzal na služobnú cestu aj na týždeň. Veľa pracovne telefonuje s kolegami z Nemecka i zo Slovenska. Mamina, tá vyučuje, ale inak ako je zvyknutá. Zadáva úlohy cez internet, mailuje s rodičmi i žiakmi a stále niečo rieši s riaditeľkou ich školy. Brat, ten má hlavu v smútku, pretože si pred rokom otváral živnosť a celkom sa mu darilo, ale koronavírus zasiahol aj jeho malý interntový obchodík s vlastnými koženými výrobkami. A nakoniec ja. Ešte nikdy som nemala možnosť učiť sa cez telefón a internet. Koronavírus ma donútil k inému prístupu k učeniu a už viem, čo znamená cudzie slovo dištančné vzdelávanie. Myslím veľa na svoje kamarátky a spolužiačky zo školy a pozastavujem sa nad tým čo asi práve robia.

Vraj načo je nám škola? Túto otázku si každý z nás kládol. Ako sa mi dnes nechce ísť do školy. Zase škola! Nie raz som si želala, aby som nemusela ísť do školy. Táto situácia práve je. V prvý týždeň som sa tešila: „Jupí! Nemusím ísť do školy!” Čoskoro budeme trčať doma už mesiac. Chvíľu to bolo super, ale pomaly zisťujem, že škola je celkom fajn. 1. apríl v škole je zábava, vysvetľovanie biológie, či goegrafie je zaujímavé a moja obľúbená výtvarná v nedohľadne. Vyzerá to tak, že do školy len tak skoro nenastúpime. „Mami, čo ak táto situácia bude až do júna,“ opýtala som sa jej, „čo ak nepôjdeme tento školský rok do školy vôbec?” Siedmy ročník bude fuška.

Ale viete čo je na tomto pozitívne? Ľudia sa nevzdávajú a držia spolu. Veľa ľudí nahráva videá ako sa doma zabáva, veľa ľudí chodí stále do práce, aby sme mali doma chlieb, mlieko, ovocie, lieky. Mnohí si pomáhajú v rodine s nákupmi, šitím rúšok, iní prispievajú aj finančne na rôzne zbierky. Zdravotníci, policajti, vojaci i politici pracujú na plné obrátky. „My premôžeme koronavírus!“ hovoria si, aby sa povzbudili. Som rada ako to naše Slovensko nevzdáva.