Emily.<\/p>\n\n\n\n
,,E\u0161te raz?\u201d sp\u00fdtala som sa maminy a absol\u00fatne som nech\u00e1pala, \u010do sa deje.<\/p>\n\n\n\n
,,Ako to, \u017ee Riley nie je v aute?\u201d<\/p>\n\n\n\n
Za\u010dala som ziapa\u0165, preto\u017ee mi u\u017e doch\u00e1dzali nervy a u\u017e som mala slzy na kraj\u00ed\u010dku. Desila m\u00e1 predstava, \u017ee Riley sa niekam vyparil. Bol to fakt nevydaren\u00fd vtip a ja som bola zm\u00e4ten\u00e1, \u017ee v tej chv\u00edli by som si nespomenula na vlastn\u00e9 meno. St\u00e1le som bola vtom, \u017ee sa objav\u00ed niekde z rohu ved\u013eaj\u0161ej ulice s kurac\u00edm m\u00e4som v papuli a potom sa mi za\u0161mudlan\u00fd o\u0161uchne o nohu.<\/p>\n\n\n\n
Ke\u010f sme pri\u0161li domov mamina vytla\u010dila Rileyho fotky a dala vytla\u010di\u0165 obr\u00e1zky s n\u00e1pisom: H\u013ead\u00e1 sa pes. Je to zlat\u00fd retriever a m\u00e1 zelen\u00fd obojok. <\/strong>Pod jeho fotografiu dala aj telef\u00f3ne \u010d\u00edslo a adresu n\u00e1\u0161ho bydliska, keby ho niekto uvidel. Sadla som si k oknu a rozm\u00fd\u0161\u013eala som, ak\u00fd je de\u0148 bez Rileyho \u0165a\u017ek\u00fd. Nem\u00e1m sa s k\u00fdm do\u0165ahova\u0165 a nikto mi ned\u00e1va u\u0161tipa\u010dn\u00e9 pozn\u00e1mky, nikto sa so mnou nerozpr\u00e1va len v my\u0161lienkach. A najhor\u0161ie na tom je, \u017ee nikto z tohto domu nec\u00edti ako sa teraz c\u00edtim. Zvy\u010dajne bol m\u00f4j odborn\u00fd asistent Riley, ale teraz si mus\u00edm vysta\u010di\u0165 sama. Samota mi nevad\u00ed, vad\u00ed mi, ke\u010f nec\u00edtim istotu, \u017ee pri mne niekto stoj\u00ed, niekto kto mi rozume ako nikto in\u00fd. M\u00f4\u017eem by\u0165 v dome sama, hor\u0161ie je, ke\u010f som sama v mojom novom svete a navy\u0161e bez Rileyho. Rukou som si zotrela z l\u00edca slzu. A vtom niekto zavolal. Ut\u00edchlo to, ale po min\u00fate znova.<\/p>\n\n\n\n ,,Emily\u2026Em…i…ly\u2026!\u201d<\/em> kri\u010dal na m\u0148a nezn\u00e1my hlas.<\/p>\n\n\n\n ,,Ben? Hugo?\u201d sp\u00fdtala som sa za\u010dudovane a zosko\u010dila som zo stoli\u010dky a otvorila som dvere. Zbehla som dole schodmi ako v\u00edchor a u\u017e ktosi za\u0161kriabal.<\/p>\n\n\n\n ,,Emily, ahoj! Kde je Riley, neviem ho nikde n\u00e1js\u0165! Len mi nepovedz, \u017ee be\u017eal za tou vevericou, \u010do mu ka\u017ed\u00fd de\u0148 trieska orechy na okno!\u201d<\/em><\/p>\n\n\n\n ,,Nie ob\u00e1vam sa, \u017ee veverica by ho u\u017e d\u00e1vno omrzela. Neviem ho n\u00e1js\u0165. Myslela som, \u017ee je niekde u v\u00e1s, ale tam sa u\u017e bol pozrie\u0165 tatino a tak moja posledn\u00e1 n\u00e1dej pomaly vyhasla…\u201d<\/em> vyhl\u00e1sila som a spomenula som si na Rileyho.<\/p>\n\n\n\n S Benom a Hugom sme prebrali kon\u0161pira\u010dn\u00e9 te\u00f3rie o jeho n\u00e1jden\u00ed a o tom kde by mohol by\u0165. Na rozl\u00fa\u010dku som im zak\u00fdvala a potom som pri\u0161la nasp\u00e4\u0165 domov. Zlo\u017eila som si hlavu do dlan\u00ed a za\u010dala som plaka\u0165.<\/p>\n\n\n\n \u017divot bez niekoho na koho ste naviazan\u00fd je zrazu bez neho \u0165a\u017ek\u00fd. Zmizne v\u00e1m pred o\u010dami…a spomienky na neho sa za\u010dn\u00fa rozmaz\u00e1va\u0165 va\u0161imi slzami ako vodov\u00e9 farby. T\u00e1 rieka s\u013az, ktor\u00fa ste vytvorili z obrovsk\u00e9ho sm\u00fatku sa zrazu premen\u00ed na b\u00farliv\u00fd vodop\u00e1d, ktor\u00fd zmetie v\u0161etky dobr\u00e9 spomienky a premen\u00ed ich na smutn\u00e9. Zostane v\u00e1m len jedna, ktor\u00fa u\u017e v\u0161ak nesmiete pusti\u0165 dolu vodou. Ona je t\u00e1, ktor\u00e1 v\u00e1m d\u00e1va \u010do i len t\u00fa najmen\u0161iu mo\u017en\u00fa n\u00e1dej na to, \u017ee d\u00f4le\u017eit\u00e1 bytos\u0165, na ktorej v\u00e1m z\u00e1le\u017e\u00ed e\u0161te niekde na svete je a mysl\u00ed na v\u00e1s, na presne t\u00fa ist\u00fa spomienku ako teraz v\u00e1m prebehla v hlave.<\/p>\n\n\n\n \u00a0Riley mi je viac ako len pes, viac ako len bytos\u0165. Je mi nie\u010do ako\u2026 jednoducho, ke\u010f ste na niekoho naviazan\u00fd nepomenovate\u013en\u00fdm putom, nedok\u00e1\u017eete vyslovi\u0165 \u010do pre v\u00e1s vlastne znamen\u00e1. Slzy mi stekali po tv\u00e1ri, ale moju posledn\u00fa n\u00e1dej mi vodop\u00e1d s\u013az nestrhne. V hlave som si vytvorila obraz vodop\u00e1du, ktor\u00fd strhol mal\u00fa lo\u010fku, ktor\u00e1 sa bezmocne trm\u00e1ca pomedzi smutn\u00e9 spomienky. T\u00e1 zvl\u00e1\u0161tna lo\u010fka je \u017eltej farby a ukazuje mi svetlo – svetl\u00fa spomienku, ktor\u00e1 sa plav\u00ed pomedzi b\u00farku tmav\u00fdch a \u010diernosiv\u00fdch my\u0161lienok pln\u00fdch \u017eia\u013eu a sm\u00fatku. Lo\u010fku nezastav\u00ed ni\u010d. \u017diadna prek\u00e1\u017eka. Nesie sa ako kozmonaut v beztia\u017eovom stave. No nie\u010do ju m\u00f4\u017ee zastavi\u0165. M\u00f4\u017ee ju to bu\u010f zastavi\u0165 alebo napom\u00f4c\u0165. Predstavujem si n\u00e1morn\u00edka, ktor\u00fd ju privol\u00e1va k sebe nejak\u00fdm neuverite\u013en\u00fdm k\u00fazlom. Lo\u010fka je p\u00e1r metrov od pevniny a taktie\u017e p\u00e1r nebezpe\u010dn\u00fdch metrov od smrte\u013en\u00e9ho vodop\u00e1du, ktor\u00fd ju rozdrv\u00ed. Uva\u017eujem, kam sa \u017eiv\u00e1 spomienka v podobe lo\u010fky dostane? Premen\u00ed sa na tmav\u00fa b\u00farliv\u00fa spomienku a zanikne medzi ostatn\u00fdch? Alebo n\u00e1jde svojho straten\u00e9ho majite\u013ea a pozbiera v\u0161etky siv\u00e9 spomienky a premen\u00ed ich na \u017eiariv\u00e9 a jasn\u00e9?<\/p>\n\n\n\n
\n\n\n\n